plameň sviečok ... spomienky ... už sa nikdy nevrátia a predsa sú blízko a stále s nami, v nás. Niekedy človeka napadne aj morbídnosť.. o rok by mohla aj moja sviečka horieť .. duchu sa modlím, aby sa tak ešte veľa rokov nestalo. Tento rok som zapálila jednu sviečku…
- pačiš sa mi, si krásna ... - hmm, som tlstá ... - mne sa práve také páčia ... - uhm.. ďakujem ... - nechcela by si mladšieho? ... Dívam sa, mladíček dvadsať liet .. - nie, nehľadám milenca .... - naozaj ma nechceš? .... - nevieš čítať?? veď by som ti mohla…
ak ma chceš nakŕmiť, nakŕm ma časom... ak ma chceš zasýtiť, nasýť ma láskou.... ak chceš, aby som bola, daj mi úprimnosť .. len tak budem tvojou čašou...kráľovnou aj šašom..
dolu tvárou mi tečú slzy, slzy šťastia, slzy radosti. Dusím sa a neviem ich zastaviť a pritom som nesmierne šťastná a vďačná. Nemám na ne ani najmenší dôvod. Teším sa, až ich všetkých o dva týždne uvidím vystískam. Keď som videla ako sa tešia na udalosť, kde pozvali…
každý máme nejakú tú osudovú lásku, ktorá v nás bude navždy. Objavila som tento verš, ktorého autora nepoznám, ale je tak výstižný.... I keď sa neozveme, budeme vedieť, že sme tu jeden pre druhého, ale žiť budeme s tretím a štvrtým, Bez dotykov budeme túžiť, no…
Sezóna maškarných plesov .. milujem prevleky, tu víla, tam mačička, krčmárka, cigánka alebo mím, čokoľvek, čo vybočí z bežného dňa. Tancuješ a dívaš sa okolo seba, tam baroková dáma, tam rytier v zbroji... Je to krása, je to pastva pre oči a nielen telesný ale aj…
Na vlastných nohách stáť a nikoho o nič nežobrať, a prílivu sa podobať, naplniť siete potravou, ale telo nenechať padnúť únavou, na vlastných nohách stáť a lásku vôkol rozdávať. Na vlastných nohách stáť a dažďu sa podobať, zavlažiť steblá, keď treba, aby bolo doma…
otázku: - " Keby si si mohla vybrať z ľudí celého sveta s kým by si išla na obed, z hocikoho slávni ľudia, s kým by si išla?" -" Hm a koľko ľudí by som si mohla vybrať?" -"Tak troch - štyroch.." -"Vybrala by som si Vás, svoju rodinu." Syn sa len usmial: " Dobre, ty ."…
zobudila inak ako obvykle, mala som taký čudesný nový pocit. Celá stuhnutá a napnutá ako struna. Samozrejme, že prvé čo ma vôbec napadlo, bolo, že sa mi chce čúrať Plaziac sa na wecko ešte so zalepenými očami, sa mi mihal pred očami svet na chodbe, rovnako ako…
Keď už som sa vybásnila, tak by som sa ešte kúsok vrátila k próze a spomenula zopár významných očí v mojom živote. Oči zelené... vždy uhýbali pohľadom, snažili sa všetko skryť, lebo vraveli opak toho, čo vraveli ústa. Ako to však na svete chodí, pravda sa vždy ukáže.…
