Keď stíchol svet Stála pri bare, drobná a elegantná, akoby nepatrila do tohto priestoru. Jej svetlé vlasy boli stiahnuté dozadu, len zopár prameňov jemne rámovalo tvár s výraznými lícnymi kosťami a jemne hranatou sánkou, čo jej dodávalo zvláštnu prísnosť v kontraste s tichou ženskosťou. Oči mala svetlé, sústredené, no s podtónom nesmelosti – akoby sama sebe neverila, že tam stojí. Že prišla. …
V kancelárii zavládlo nezvyčajné ticho. Sedel za stolom, no každý jej pohyb mu dráždil nervy. Vzduch medzi nimi sa nabíjal, neviditeľná iskra preskočila, ako keď sa dotkneš kovu v suchom mraze. Vstala, zamkla dvere, potiahla žalúzie. Ten pohyb bol jasný. Neunikol mu ani náznak. Bez slova vstal. Podišiel k nej, priťahovaný nevyhnutnosťou toho okamihu. Zrýchlený dych, jej ruky pod jeho sakom,…
V kancelárii zavládlo nezvyčajné ticho. Sedela pri stole, no periférnym zrakom sledovala každý jeho pohyb. Medzi nimi preskočila nevyslovená iskra – napätie, ktoré sa dalo krájať. Vstala, zamkla dvere a potiahla žalúzie. Tiché „ešte chvíľu len my dvaja“ znelo vo vzduchu ako zaklínadlo. Bez slov k nej podišiel. Jej dych sa zrýchlil, keď mu ruky vkĺzli pod sako, hľadali pokožku, mapovali cestu…
