Je noc. Mesiac visí nízko, vlhkosť vzduchu lepí kožu. Leží predo mnou na piesku, nahá, špinavá, s kolenami roztiahnutými tak, že medzi stehnami vidno všetko. A ja sa na to dívam. Bez citu. Ako na korisť, čo sa prestala metať. ⸻ Jej chrbát je posiaty zrnkami piesku,…

Zrnko piesku II. – Pláž Popoludní je pláž poloprázdna. Žiarivé slnko spáli aj posledné zvyšky hanby. Vidím, ako sa jej koža leskne od oleja, prsia jej ťažko dýchajú pod látkou plaviek. A viem, že sa na to teším viac než na čokoľvek iné: rozopínať ju tu, medzi slaným…

Ráno je lepkavé. Vzduch páchne slanou vlhkosťou a potom, čo zostal na plachte. Leží na boku, nahá, zlepené vlasy jej sčasti zakrývajú tvár. Pozerám sa na ňu – na tie drobné stopy po nechtoch, začervenanú šiju, rozškrabanú kožu pod rebrami. A viem, že ani dnes ju…

Je zvláštne byť tu. V rezorte, kde sa piesok lepí na spotené lýtka a slnko ti spaľuje krk. A ešte zvláštnejšie je, že som sem prišiel s ňou. V tenkých šatách, čo jej veje okolo stehien, keď sa oprie o zábradlie. Vidím, ako jej pod látkou tvrdnú bradavky. More ju chladí…

Lucia sa na ten ostrov nedostala preto, že by ho chcela vidieť. Nie z túžby po tyrkysovej vode, po vôni korenia a prísľube dobrodružstva, ktoré sa v brožúrach tvárilo naivne a sladko. Mala tam byť ako nevesta. Ešte v Bratislave si predstavovala, ako pôjde po piesku –…

Povedala mi, že príde. Nie tú stredu, ktorá visí za pondelkom ako nenaplnený sľub, ale až tú ďalšiu. Dva týždne. Štrnásť dní. Tri noci medzi víkendmi a potom ešte štyri. Odvtedy na to myslím. Nie spôsobom, ktorý by som vedel zastaviť. Skôr tak, že každá myšlienka,…

Ležím tam, zviazaná, rozpnutá ako kvet, ktorému zlomili stonku. Každý pohyb pút mi len bolestivo pripomenie, že som v jeho moci. Oči mi zahaľuje tmavá šatka a svet sa scvrkol do dychu, ktorý cítim na svojom bruchu, a do horúcich bozkov, ktoré mi zanecháva pod prsami. …

Kancelária bola tichá, osvetlená len bledým svetlom monitorov a vzdialeným žiarivým svetlom nočného mesta, ktoré sa zdalo byť tak vzdialené, tak nedosiahnuteľné. Anna sedela za masívnym stolom, ruky zovreté do pästí na kolenách, tvár zdanlivo pokojná, ale pod povrchom…

🌙 V byte vládlo polotieň, ten istý, aký sa jej usadil za očami, keď ho čakala. Sedela na posteli, ruky zopnuté v lone, dych pomalý a pritom roztrasený. Vedela, prečo príde. Vedela, čo urobí. A napriek tomu – alebo práve preto – sa jej hruď dvíhala rýchlejšie, ako by…

Ležím tu. Ruky roztiahnuté nad hlavou, nohy priviazané k nohám postele, napnuté svaly, stiahnuté hrdlo. Oči mi zakrýva tmavá šatka, a tým mi berie poslednú možnosť kontroly. Som jej. Celý. Do posledného výdychu, do posledného úderu srdca. Cítim, ako sa vzduch v izbe…