Čakanie

Povedala mi, že príde.
Nie tú stredu, ktorá visí za pondelkom ako nenaplnený sľub, ale až tú ďalšiu.
Dva týždne. Štrnásť dní. Tri noci medzi víkendmi a potom ešte štyri.

Odvtedy na to myslím. Nie spôsobom, ktorý by som vedel zastaviť. Skôr tak, že každá myšlienka, ktorú sa pokúsim nasmerovať inam, sa mi pod kožou stočí späť k nej.

„Daj mi, čo chceš.“

Stále to počujem. Nie hlasno, nie ako výkrik. Skôr ako jemný prízvuk v mojich vlastných myšlienkach, keď stojím v sprche alebo krájam zeleninu.

⸻

Predstavujem si, ako príde.
Či bude mať zasa tú zelenú blúzku, alebo niečo iné. Možno úzke čierne šaty, ktoré sa rozopínajú vzadu. Možno sukňu, ktorá mi dovolí dotknúť sa jej stehna ešte predtým, než sa vyzlečie.

Predstavujem si, ako si sadne.
Možno si sadne k oknu, na kraj stola, nohy prekrížené, pohľad tvrdší než inokedy. Alebo mi rovno prikáže, aby som k nej prišiel, stiahol jej nohavičky a ochutnal ju ešte predtým, než sa vyzlečieme.

Nie vždy si to predstavujem jemne.
Niekedy vidím, ako ju chytím za vlasy a stiahnem hlavu dozadu, len aby som mohol vidieť ten záblesk vzdoru v jej očiach – a potom ten okamih, keď sa v nich vzdor premení na odovzdanie.

⸻

Občas sa pristihnem, že v obchode držím v ruke kvet, otáčam ho medzi prstami a myslím na to, ako by som ním prechádzal po jej nahom bruchu.
Cítim tú potrebu označkovať ju znova, zanechať stopy po zuboch a prstoch. Nie preto, že je to násilie, ale preto, že obaja vieme, že v tej bolesti je rozkoš, a v tej rozkoši je dôkaz, že patríme jeden druhému aspoň na ten okamih.

⸻

Noci sú horšie.
Niekedy sa urobím rýchlo, potme, s jej menom na perách, ale bez toho, aby to naozaj uľavilo.
Inokedy sa držím späť – tak, ako som sľúbil. Nie preto, že by som musel. Ale preto, že keď príde, chcem ju cítiť naplno.

Chcem ju pohltiť, rozobrať na časti, na dych, na pach, na chuť.
Chcem, aby jej nohy znova stisli moju hlavu, aby mi medzi prstami pulzovala od vzrušenia.
A potom sa chcem urobiť na jej bruško.
Alebo do jej úst, zatiaľ čo sa mi pozerá do očí a vie, že už viac nevydržím.

⸻

Dva týždne sú dlhé.
Možno si to rozmyslí.
Možno nepríde.
Táto myšlienka mi prebehne hlavou ako nôž. Nie bolesť, ktorá kričí, ale tá pomalá, ktorá páli.

⸻

Ale ak príde…
Ak naozaj príde…

Prisahám, že jej dám všetko.
Nielen telo, ale aj to, čo sa ukrýva v temnote medzi pokušením a strachom.
To, čo nazývame túžbou, ale čo je v skutočnosti niečo oveľa temnejšie, oveľa sladšie.

„Daj mi, čo chceš.“

Dám.
Ale len, ak príde.

A kým nepríde – budem čakať.
A v hlave si ju znova a znova vyzliekam, ochutnávam, trestám, bozkávam.
A každý dotyk je ostrejší, pretože viem, že sa nesmiem urobiť.
Nie ešte.
Nie skôr, než príde.