Cesta, ktorá zmenila všetko 2

Bozk sa skončil, no napätie medzi nimi neutíchlo. Električka sa pohupovala, no Katarína a Peter vnímali už len jeden druhého.

Jej prsty sa pomaly kĺzali po jeho hrudi, akoby si chcela zapamätať každý jeho tvar. Zastavila sa na chvíľu na jeho srdci, cítila, ako bije divoko, rovnako rýchlo ako to jej. Peter zadržal dych, keď jej dlaň skĺzla nižšie k pásu, a v očiach mal túžbu, ktorú už nemusel skrývať.

On jej to oplatil. Jeho prsty prešli z jej ramena na krk, jemne sa dotýkali jej pokožky, až sa jej zachvel hlas, keď sa prudšie nadýchla. Každý jeho dotyk bol opatrný a zároveň nástojčivý, akoby si nebol istý, či má právo ísť ďalej, ale zároveň nedokázal prestať.

Katarína sa pritlačila bližšie, cítila, ako ich telá k sebe dokonale zapadli. Ich kolená, boky, hrude – všetko sa spojilo do jedného rytmu.

„Peter…“ zašepkala, a to jediné slovo v jeho mene znelo, akoby ním odomkla bránu, ktorú už dlho obaja držali zatvorenú.

Jeho ruka jej skĺzla po chrbte až k jej drieku a privinul si ju tak, že medzi nimi nezostalo nič. Ich dychy sa miešali, horúčava medzi nimi rástla, prsty blúdili po tele toho druhého, zakaždým hlbšie a odvážnejšie.

Na okamih zabudli, kde sú. Zabudli, že sedia v električke, že existuje niekto iný než oni dvaja. Svet sa zúžil len na dotyky, bozky a tlkot sŕdc.

A keď sa voz konečne priblížil k zastávke, vedeli, že cesta týmto okamihom neskončí. Práve naopak – začína.