Prvé stretko

Alfréd nebol typ muža, ktorý by chodil na hlučné večierky do spoločnosti.
Jedného večera ho kolega presvedčil, aby prišiel na vernisáž mladých umelcov.
Atmosféra bola plná farieb, exotických vôní a hudby, ktorá mu prišla príliš moderná na jeho klasický vkus.
Cítil sa tam ako cudzinec.
Muž z inej éry a sveta.

A potom ju uvidel.

Stála pri jednom zo svojich obrazov.
V zvláštnych čiernych šatách, s výrazným  makeupom na očiach a holou hlavou.
Na perách mala tmavo červený rúž, jamky v lícach a úprimný úsmev.

Alfréd si všimol, že na plátne bol obraz starého stromu so striebornými konármi.
Stál pri ňom, keď prehovorila:
„Zaujímavé, že ste sa zastavili práve pri tomto obraze.“

Otočil sa prekvapene.
Jej výrazný pohľad sa provokatívne vpíjal priamo doňho.
„Možno preto, že sa v ňom trochu vidím,“ odpovedal.
Až keď to nahlas vyslovil, si uvedomil že je to krutá pravda.

Dianna sa len pousmiala a prišla k nemu bližšie.
„Strom je síce starý, ale v základe stále pevný.
A tie strieborné konáre... sú predsa nádherné.“

Nebola to priamo lichôtka.
V jej tóne bolo niečo, čo v ňom vzbudilo silnú zvedavosť ale aj nepokoj.
Prvýkrát po rokoch mal pocit, že niekto vidí skrz jeho masku váženého a sebavedomého muža.

A tak tam ďalej stáli v tichu.
Ona – mladá extravagantná dáma, ktorej energia a vôňa boli nebezpečne príťažlivé.
On – muž, ktorý sa rokmi naučil všetko držať vo vlastných rukách.
A predsa cítil, že v jej prítomnosti mu všetko ochotne povolí.


Neskôr keď sa sála začala vyprázdňovať, Alfréd vyšiel, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu.
V ruke držal pohár bieleho vína a díval sa z balkóna na hviezdy

„Aj vy utekáte pred davom?“ ozval sa za ním ženský hlas, ktorý už poznal.

Otočil sa. Bola to opäť Dianna.

„Pravdupovediac,“ priznal Alfréd
„Na takéto podujatia nechodím často.
Príliš veľa ľudí a tak málo pravdivých rozhovorov.“

Dianna sa oprela o zábradlie vedľa neho a naklonila hlavu.
„Tak mi povedz niečo pravdivé.“

Táto priamosť ho zaskočila.
Nebola to bežná konverzácia, kde sa človek skrýva za zdvorilosť.
Jej priamy pohľad ho nútil vyzliekať sa z pretvárky.

„Som muž, ktorý už veľa vecí v živote dosiahol“ začal pomaly.
„Ale aj napriek tomu mám pocit, že mi v živote niečo podstatné stále uniká.“

Dianna sa na neho usmiala, no v jej úsmeve bolo niečo, čo nevedel presne pomenovať.
Neha, ale aj skúška.
„Možno to niečo nie je vec, ale pocit" dodala. „Niečo, čo veľmi dlho chcete ale nedokážete ovládnuť.“

Jej slová v ňom vzbudili nečakané chvenie.
Už len to, že mladá žena dokázala takto presne vystihnúť jeho vnútorný pocit, ho zneistilo.
A práve tá neistota bola preňho tak velmi zaujímavá.

„A vy?“ odvážil sa spýtať.
„Čo hľadáte vy?“

Dianna sa k nemu priblížila ešte viac. Až tak, že v tom momente cítil jej vôňu a teplo.
„Nehľadám,“ zašepkala mu potichu do ucha.
„Beriem si vždy to, čo chcem.“

Napätie medzi nimi zhustlo.
Alfréd cítil, ako mu srdce bije rýchlejšie, než by chcel.
Jej slová boli provokáciou ale aj prísľubom do nového sveta.

Keď sa večierok skončil, odchádzali spolu.
Nie preto, že by to od začiatku plánovali, ale preto, že iná možnosť už jednoducho neexistovala.