Romantika u doktorky

V daždivé popoludnie pôsobil zdravotný stredisko ako zabudnutý kút sveta. Všetko sa zdalo pomalšie, od kvapiek stekajúcich po skle až po ľudí v čakárni, zababušených do kabátov.

Adam si nervózne prezeral ruky. Prišiel len na bežnú kontrolu, nič vážne, len vitamíny, tlak, krvný obraz. No keď sa otvorili dvere a na chodbe sa objavila ona, všetko v ňom stíchlo.

„Pán Kováč, poďte ďalej,“ povedala mäkko.

Doktorka Gregorová. Okolo šesťdesiatky, elegantná žena so šedivými pramienkami vo vlasoch a bystrým pohľadom, ktorý vedel preskenovať nielen krvné výsledky, ale aj myšlienky. Jej hlas bol hlboký, trochu zachrípnutý, no stále ženský.

Vošla za ním do ordinácie, kde vládla tlmená vôňa dezinfekcie a starého dreva. Sestrička bola celý týždeň na dovolenke a pani doktorka ordinovala sama. Kabinet bol prehriaty, Adam si odložil bundu. Sadol si.

„Poďme na to,“ povedala a otvorila jeho kartu. Čítala nahlas: „Mierna anémia, tlak kolísavý, občasná nespavosť… Hm. A pulz, skontrolujeme? Dajte ruku.“

Jej prsty boli pevné, ale hebké. Ako ruky ženy, ktorá už život nielen žila, ale aj chápala. Držala mu zápästie, pozerala na hodinky a potom sa mu zadívala do očí.

„Zrýchlený. Ste v strese?“

„Asi… skôr z vás,“ zašepkal, trochu roztrasene, ale s úsmevom.

Nepovedala nič. Len na okamih zostala v tichu. Potom si sadla bližšie, položila mu dlaň na hruď a vzala do ruky stetoskop. Tričko sa mu nadvihlo, jej dlaň sa ho letmo dotkla pod rebrami. Pomalý nádych. Výdych. A ich pohľady sa stretli.

Nie ako lekárky a pacienta.

Ako ženy a muža.

Ticho prerušil len tikot hodiniek.

Zrazu sa naklonila a jej pery sa jemne dotkli jeho. Nebolo to prudké, nebolo to nečakané, bolo to… presné. Ako keď dvaja ľudia konečne prestanú predstierať, že sa nič nedeje.

Bozk sa prehlboval. Jej ruky mu prešli po ramenách, jeho dlaň spočinula na jej bokoch. Biela blúzka, ktorú mala pod plášťom, jemne zafŕkala, keď si ju vyzliekala. Adam jej pomohol z plášťa, ukrýval nie telo lekárky, ale ženy plnej života. Jej prsia sa jemne nadvihovali pri dychu, bradavky tvrdli od túžby.

Posadila sa na vyšetrovacie lôžko, sukňu si povytiahla. Pod ňou jemná biela čipka. A pod ňou kundička, teplá, vlhká, už otvorená očakávaním.

Adam k nej pristúpil, kľakol si. Jeho jazyk zľahka prešiel po vnútornej strane jej stehna. Zavrela oči, ruky zaborila do jeho vlasov. Keď sa dotkol jej mäkkosti, z úst sa jej vydralo tiché zastonanie. Vlnila sa, vlhla, otvárala sa mu ako zrelý plod.

Chutila sladko, po ovocí a túžbe. Jeho jazyk bol trpezlivý, skúmal, hľadal, až kým sa nezachvela.

Potom vstala. Roztopila mu nohavice a zo slipov sa uvoľnil tvrdý penis, pulzujúci a pripravený. Obkročmo si naň sadla, pomaly, centimeter po centimetri sa naň nasúvala. Prsty si oprela o jeho hruď, hlavu zaklonila.

Pohybovala sa pomaly, každý pohyb bol ako tiché vyznanie. V jej očiach nebola hanba, len chuť a moc. Bola to ona, kto viedol. On sa len prispôsoboval rytmu jej tela, vôni jej vlasov a šepotu jej pier.

Po chvíli si ju uložil na lôžko, rozhodol sa prevziať vedenie. Vnikal do nej opakovane, hlboko, zatiaľ čo jej pička vlhla ešte viac. Ich telá sa spojili v rytme, ktorý nemal byť hriechom, bol odmenou.

Vyvrcholila prvá. Ticho, ale intenzívne, so zavretými očami a stiahnutými stehnami. O chvíľu nato aj on, prudko, zhlboka, do jej tela, ktoré ho prijímalo ako domov.

Zostali chvíľu ležať v tichu. Zvonku sa ozývali len kvapky dažďa. V ambulancii bolo teplo, ich telá sa pomaly uvoľňovali.

Potom sa Laura jemne zasmiala. Natiahla sa po plášti a podala mu ho, keď sa obliekal.

„Odteraz mi môžeš hovoriť doktorka Laura,“ povedala potichu. „A môžeš mi tykať.“

Usmial sa. „Ďakujem… Laura.“

O dvadsať minút vyšiel z ordinácie. Vlasy mierne rozstrapatené, oči jasnejšie než predtým. Čakáreň bola stále plná.

Vonku pršalo.

Ale v ňom zostávala jej vôňa.