Lepivá karta

Alebo penzistická.
Na dovolenky chodievame už pár rokov sami. Deti odišli svojou cestou a so starúšikmi sa im nechce dovolenkovať, aj keď to sponzorujeme. S mojim manželom sa už nazývame starký a stará a robíme si vtipy o penzistoch, hoci nimi už sme. Osud dal, že to nejako to ide.Teraz užívame lyže, bicykle, pohyb.
Na dovolenke sme sa zoznámili s mladým párom, dovolenkovali prvý raz bez detí. Nazvime ich Júlia a Marian. Vyše 20 ročný rozdiel nebol vôbec prekážkou kamarátstva. Iba nás trošku podpichovali , ako že to tí penzisti robia...Naše apartmány boli vedľa seba. Asi tretí deň sme zistili, že ak chceme v pohode absolvovať potápačský výcvik a potom ešte cyklotúru posedávanie po trattoriách či baroch nie je vhodný večerný program. A čo penzisti? Penzisti po večeroch hrajú karty. Teplý stredomorský večer, studené vínečko. Sedíme len tak v plavkách a županoch po večernom plávaní. Hráme do kríža oproti mne ten môj a vedľa mňa Marián. Po treťom kole kariet a druhej fľaši zadul od mora akýsi vánok. Zrazu cítim na mojom stehne ruku. Pozriem naproti na môjho starého, či vidí, čo sa deje. Hádam narobí poriadok. On nič iba jeho ruka tiež pod stolom. Nie na mojom stehne. Sem nedočiahne. Sadla som si pohodlnejšie a čakám čo bude. Aj ja som jemne siahla na Mariánove plavky. Pod plavkami sa začína nadúvať pekný pomaranč. Marian sa postupne dostáva bližšie k cieľu. Vtom pod stôl padne môjmu starému karta. Zíde pod stôl , ale čo to? Bleskurýchle mi strhne spodok plaviek. No dobre, tak ty ma cudzím ponúkaš? Pri ďalšom kole „spadla“ moja karta na zem, nelenila som a pod stolom som strhla plavky môjmu starému. Aký požičaj, taký vráť. Jedna hra beží na stole, druhá sa rozbieha pod stolom. Pardon, vraví Marián. Bez rozpakov hodí kartu pod stôl a vrhne sa dolu. Vynára sa už zbavený plaviek, on i jeho polovička. Hráme ďalej? Pýtam sa. Každý zúčastnený horlivo prikývne. Marián sa už bez ostychov vrhá rukou na tú moju. Neviem či lastúrku lebo po 4 deťoch a 2 manželstvách ju tak už nevolám. -No, akú mám takú užívam. -Vrhá sa driape mi do nej. Nie tak zhurta. Chytím ho za ruku a musím učiť prstovaniu. Najprv zazvoniť na zvonček nad bránkou. Potom jemne zistiť, či vrátka sú už pevné a možno ich otvoriť. Ak nie, zas jemne zazvoniť . Pramienok pomaly navlhčí lúčku. Vodičku naniesť na zvonček. Namazať vodou vrátka. Aby sa hladko a bez vŕzgania otvorili. A tak stále jemne dokola. Aj ja som sa začala hrať s Mariánovým pomarančom . Pekne pomaly neponáhľať sa. Už mi jeho drievko narástlo na akurátny kukuričný šúľok. Prstovanie ovládame dobre . Neraz ho hráme s mojim starkým počas dlhej jazdy na diaľnici. Pekne pomaly, potom zastaviť a znovu si vychutnávať napätie. Nie, vrchol ešte nie, pomaly. A znovu kožičku hore, ale ešte nie na vrchol. Kúsok zasa dolu, prestávočka. Znova hore dolu. Zistiť, či sú oriešky a jadierka v nich, pekne na mieste. Upraviť polohu, aby im nebolo tesno. Ponatriasať púzdierká, aby jadrá sadli. Povzbudiť ich činnosť. Pomasírovať.
U čím postupne môjho Mariana jemne prstíkovať. Musím mu viesť ruku a neraz po nej aj capnúť. Aj sama sa hrám, hore a dolu. Stisnúť popustiť. Naproti a deje to isté. Môj starý pekne prstíkuje Júliu. Je v tom preborník. Zato chudák si sám neužije. Júlia ho driape a rýchlo drangá až mi  ho je ľúto. Nejde jej to, hoci si sama užíva. Hra pod stolom naberá obrátky. Hra na stole ustáva. Ťahy sú pomalé. Každý má jednu ruku pod stolom. Keď je na ťahu dlho sa čaká špekuluje, kým vyberie druhú ruku spod stola. Júliu chytá vrchol. Položí karty na stôl a chytí sa oboma rukami stola,  v slastnom kŕči si užíva poctivú ručnú prácu môjho starkého. Aj ja sa blížim pomaly k vrcholu, ale toho nedočkavca vedľa ešte trošku potrápim. Myksľuje mi  ruku , strká vtáka do dlane už- už, ale ja mám čas. Ale nebudem zlá, viem čo stisnúť a prúd prýšti a strieka mohutnou silou úľavy i zmáča moju ruku. Beriem jeho šťavu rozotriem okolo mojej bránky a dovolím aby vbehol prstami dnu. Musím mu chytiť ruku aby bol pomalší a jemnejší. Už prichádzam k vrcholu aj ja.
Všetci sú spokojní iba ten môj starký sa kyslo tvári. Júlia sa musí ešte dlho učiť. Ktosi sa spýtal : -hráme ďalej-? Preberám iniciatívu - Opovážte sa chytať tie karty! Kto ich rozlepí? Marš do sprchy!-