Miništrant v kostole

Sedela hneď v prvej lavici, po boku svojho manžela. Mohla mať okolo tridsaťpäť rokov. Mala na sebe slušný kostým – decentná sukňa po kolená, biela blúzka a jemne nariasený kabátik. Vlasy mala stiahnuté do uzla, ale niekoľko pramienkov jej padalo na líca. Typická pani, čo chodí do kostola, a predsa bola iná. V jej očiach bolo niečo, čo ma hneď pichlo do srdca i do slabín.

Mal som vtedy len osemnásť. Nový v tomto kostole, prvá omša po tom, čo sme sa presťahovali. Čítal som prvé evanjelium – môj hlas bol hlboký, pomalý, kľudný. Slová plynuli a ja som sa raz pozrel na ľudí. A v tom som ju zacítil. Jej oči. Upriamené priamo na mňa.

Ďalšiu nedeľu opäť sedela tam. Presne na tom istom mieste. Už od začiatku omše ma sledovala. Keď som išiel čítať, všimol som si, ako si prehodila nohu cez nohu. Sukňa sa vyhrnula vyššie a ukázala mi kúsok stehien – pevných, žensky tvarovaných, s jemným leskom pančúch. Pre niekoho obyčajný pohyb, pre mňa jasný signál. Pozerala na mňa s úsmevom v kútiku pier a ja som mal pocit, že v plnom kostole si zviera svoje stehná, aby skryla vlastné vzrušenie.

Čítal som, dával som do slov všetku svoju vášeň, a videl som, ako sa jemne hmýri na lavici. Jej pery boli pootvorené, dych zrýchlený. Líca jej červeneli. A ja som vedel, že tie pohyby neboli náhodné.

Tretia nedeľa. Už som sa tešil na omšu viac kvôli nej než kvôli Božiemu slovu. Sedela tam, pripravená, pohľadom ma hltala ešte skôr, než zaznelo prvé čítanie. Mal som pocit, že ma obnažuje očami. Jej ústa – jemne lesklé po rúži – sa otvárali, akoby chcela moje meno potichu vysloviť. Jej prsia sa dvíhali v rýchlejšom rytme. Pod blúzkou sa črtali plné, pevné tvary, ktoré by som najradšej chytil do rúk.

Pri prijímaní som stál vedľa farára, držal som tácku. Rad ľudí sa pomaly posúval a ona prišla. Nehľadela na hostiu, nehľadela na farára. Pozerala priamo na mňa – do očí, na moje pery. Jej pohľad bol hladný, spaľujúci. Ako prechádzala, cítil som vôňu jej parfumu – jemne sladkastý, ženský, opojný. Keď išla späť na svoje miesto, nenápadne mi niečo vsunula do vrecka mojej sutany.

Celú zvyšnú omšu som mal problém dýchať. Telo ma pálilo, srdce bilo ako zvon. Keď sa omša skončila, utekal som do zákristie. Tam, skrytý pred všetkými, som vytiahol z vrecka ten malý papierik. A na ňom – jej rukou – napísané telefónne číslo.

Držal som ten papierik a mal som pocit, že horí. Pred očami som videl jej vlhké pery, jej prekrížené stehná, jej dych. Vedel som, že to je len začiatok.