Hlbočina: Zrodenie zeleného dieťaťa

V hlbokom lone Karpát, kde sa hmly prelievajú nad machovými vankúšmi ako dych pradávnych bytostí, rozprestieral sa les, ktorému sa ľudia z okolitých dedín vyhýbali. Nebolo to zo strachu pred vlkmi ani pred samotnou tmou. Bola to úcta – tichá, pokorná a stará ako samotná zem. Starší ho nazývali Hlbočina, mladí radšej nevyslovovali jeho meno vôbec. V lesoch Hlbočiny sa vraj čas nehýbal tak ako vo svete ľudí. Vtáky tam spievali piesne, ktoré nikto nepoznal, a stromy tam vraj mali oči.

Pod mohutnými dubmi, jaseňmi a lipami rástli byliny, čo kvitli len za splnu – a len vtedy, ak sa ich nedotkla ruka človeka. Vzduch tu bol ťažký a nasiaknutý vlhkou hlinou, živicou, pachom srnčej krvi i neznámou sladkou vôňou, ktorá visela medzi kmeňmi ako neviditeľný závoj. Niečo v tom lese dýchalo inak. Niečo, čo sľubovalo. Volalo.

A v týchto hlbinách, kde slnečné lúče prenikali len v tenkých zlatistých prúžkoch, prebývala ona.

Volali ju Javojka. Víla. Alebo skôr – to, čo sa za vilu vydávalo. Nebola to jemná, bledá bytosť z pesničiek, ani duch, čo hrá na harfe pri prameni. Javojka bola telom i dušou les – nespútaná, dravá, plná chuti a nebezpečenstva zároveň. Vynárala sa z hmly ako výjav zo sna, nahá a žiarivá v studenom svetle mesiaca, s vlasmi spletenými z papradia, lupeňov a mesačného prachu.

Jej telo bolo štíhle a pružné ako mladý brezový kmeň. Pokožku mala svetlú s nádychom zelene – akoby v nej koloval miazgový dych stromov. Prsia mala plné, pružné, bradavky vždy napnuté – dráždivé, akoby večne hladné po dotyku. Brucho hladké, boky široké, bedrá pevné a mäkké zároveň, akoby ich tvarovala sama zem. Zadok guľatý, dráždivo vystavený svetu bez hanby. Lýtka i stehná porastené jemnými chĺpkami ako povrch machu – nebola stvorená človekom, ale zrodila sa z koreňov, z vôd a mesačného svetla.

A jej oči… Svetlomodré ako horské jazero, ale zreničky neboli ľudské. Zvislé, ako oči mačiek či hadov. Keď sa niekoho dotkli, videli hlboko. Vedeli, čo ukrýva. A vedeli, ako to prebudiť.

Jano bol iný. Syn garbiara, mlčanlivý, neskúsený. Vyrastal medzi stenami nasiaknutými pachom kože, moču a potu – medzi mužmi, kde nebolo miesta pre jemnosť. Jeho ruky síce spevneli pri práci, no jeho duša ostávala krehká. Bol tichý, trochu zhrbený, so sivomodrými očami, ktoré sa často uhýbali pohľadom iných. Dievčat sa bál. Nie z nenávisti, ale z neznalosti. Túžil, ale nevedel po čom presne. Jeho telo zrelo, ale v srdci driemal strach – zo žien, z neznáma, z vlastnej túžby, ktorá niekedy v noci stúpala z podbruška ako horúca para. Keď sa dotýkal seba, robil to rýchlo a potajomky, so zovretým hrdlom a pocitom hanby.

Mal osemnásť rokov, keď mu otec prikázal ísť do lesa, do Hlbočiny, nazbierať brezovú kôru, ktorú potrebovali na máčanie kože. Drevený nôž, vak a ticho rána. Keď kráčal medzi vysokými stromami, cítil chvenie – nie ako hrôzu, ale ako pozvanie. Tiahlo ho to ďalej, hlbšie, mimo chodníkov. Čosi v ňom zaiskrilo – nevedomé, surové. Túžba. Hmlistá a čudná.

A vtedy ho z diaľky prvý raz uvidela Javojka. Bosého, neistého, mladého. Zacítila ho – jeho dych, chvenie, nevedomosť. A usmiala sa. Nie ako žena. Ako les. Ako vila, ktorá si našla samca.


Ráno bolo chladné, ale čisté. Ticho v lese nebolo mŕtve, iba zadržané – akoby všetko čakalo. Vzduch voňal po hnijúcom lístí, po ihličí a čerstvo podťatých haluziach. Jano kráčal pomaly, kôš s brezovou kôrou sa mu nepríjemne zarezával do dlane, no inak necítil nič zvláštne – až kým nezačul šuchot. Jemný, sotva počuteľný. Nie ako kroky, ale ako keď niečo hladí mach.

Zastavil sa.

Pomaly otočil hlavu – a vtedy ju uvidel.

Stála medzi dvoma stromami, akoby tam vyrástla. Bosá, nahá, bez jediného kúska látky. Jej pokožka žiarila vlhko v prúžku svetla, ktorý prenikal pomedzi koruny. Vlasy jej splývali po chrbte a prsiach, na koncoch prepletené s papraďou. Oči mala upreté priamo naňho – žiarivé, bez mihnutia, akoby mu videla pod kožu.

Jano znehybnel. Nevedel, či sníva. Srdce mu bilo tak prudko, až sa mu z toho zatočila hlava.

Javojka vykročila.

Neprehovorila. Len išla, pomaly, bokmi sa kolísajúc, mäkko ako zviera. V jej pohybe bolo čosi neľudské – bez hanby, bez zakrývania. Jej prsia sa jemne nadvihovali, bradavky stvrdnuté v chlade, či možno v očakávaní. Boky sa jej pohybovali tak zmyselne, že Janovi vyschlo v ústach. Nohy mal ako z olova, no úd mu stvrdol – bez jeho vôle, rýchlo, prudko.

Zastala na tri kroky od neho.

Pozrela mu do očí. Usmiala sa.

„Neutekáš,“ zašepkala. Jej hlas nebol ako hlas ženy. Bol to šepot lístia, spev vetra v dutine stromu.

„Neviem… kam,“ vyriekol Jano. Jeho hlas znel detsky, hlúpo, ale nedokázal ho zadržať.

Javojka natiahla ruku. Končekmi prstov sa dotkla jeho líca. Koža mu zhorela pod jej dotykom. Potom mu pomaly vzala kôš z ruky a nechala ho spadnúť do trávy.

„Si ešte nevzplanutý,“ povedala. „Ale horíš. Dolu. V koreňoch.“

Jeho oči sa rozšírili. Cítil, že sa červená, ale nemohol sa pohnúť.

Položila mu dlaň na hruď. Pomaly ho zatlačila dozadu, až narazil chrbtom o strom. Lipa. Staručká, s popraskanou kôrou.

„Ukážem ti, ako chutí dych lesa,“ povedala.

Sklonila sa. Jej vlasy ho pošteklili na krku, na brade. Bozkávala ho. Jemne. Potom silnejšie. Jej jazyk sa predral pomedzi jeho pery, hľadal jeho. Janove ruky ostali kŕčovito pri bokoch, no celé telo sa mu chvelo. Tvrdol. Sám. Beznádejne. Nechápal to, ale chcel to. Každý nádych jej kože ho dráždil, zvádzal, opájal.

Zohol hlavu, keď mu rukou prešla po bruchu a zastala pri opasku. Neprotestoval. Len stál. Dýchal.

Rozopla mu nohavice.

Sklonila sa.

Chlad lesa ho obklopoval, ale z jej úst sálalo teplo. Keď ho prvýkrát obnažila a obtočila perami, vydýchol. Hlasno. Prudko. Zavrel oči. Dlane zatínal do kmeňa stromu.

Jej jazyk sa pohyboval pomaly, premyslene. Cítil, ako ho ochutnáva. Ako ho nasáva do seba, jemne, slastne, no s rastúcou intenzitou. Zaborila nechty do jeho stehien – nie bolestivo, len aby ho držala na mieste. Jano sa zaklonil, ticho zastonal. Nikdy nič také necítil. Jeho telo sa napínalo, slzy mu vystúpili do očí.

„N-nie… ja…“ zachrčal.

„Ešte nie,“ povedala a ustúpila. Vo vzduchu po nej ostal jej dych, sladký, teplý, medový.

Zdvihla sa. Jej bradavky sa takmer dotýkali jeho hrude. Priložila mu dlaň na tvár.

„Les si ťa pamätá,“ zašepkala. „A ja si ťa vezmem… pomaly.“

Pobozkala ho na čelo – nežne ako matka – a stratila sa v hmle.

Jano tam ostal ešte dlho. Dych sa mu postupne upokojil. Ruky mal vlhké od potu, no medzi stehnami pulzovalo čosi nové. Nie hanba. Nie strach. Niečo, čo nevedel pomenovať, ale vedel, že sa musí vrátiť. Musí.


Niekoľko dní Jano len mlčal. Sedel večer na lavici pred domom, pozeral do lesa a ruku si držal na prsiach – tam, kde sa ho dotkla. V noci sa budil mokrý, tvrdý, s tvárou schovanou v dlaniach. Jeho sen bol vždy rovnaký: vôňa machu, mäkký jazyk, vlasy na tvári a oči, ktoré neuhýbali.

Skúšal sa tomu brániť. Pomáhal otcovi od svitu do mrku, drel, kým ho ruky nepálili, len aby večer padol do postele vyčerpaný a bez snov. Nepomáhalo to. Čím viac sa lesu vyhýbal, tým hlasnejšie ho počul – v šume vetra za oknom, vo vlastnej krvi. Raz v nedeľu sa v kostole pristihol, že namiesto modlitby šepká čosi, čomu sám nerozumel. Vtedy pochopil, že boj prehral skôr, než sa vôbec začal.

Na siedmy deň sa vrátil do lesa. Bez slova. Bez dovolenia. Ráno len vstal, hodil si vak cez plece a zamieril k Hlbočine. V očiach mu horel oheň, ktorý si nevedel vysvetliť. V podbrušku sa mu zbieralo napätie, ktoré nevedel vypustiť inak, než že ju znova uvidí. A že to, čo začala, musí dokončiť.

Les ho čakal. Vzduch bol ťažší, slnečné lúče pálili cez koruny a vtáky spievali ostrejšie než predtým. Cítil, ako sa mení – akoby vstupoval do priestoru, kde pravidlá jeho sveta neplatia. Kráčal bez váhania, akoby ho nohy niesli samy. A keď sa ocitol v tej istej časti lesa, kde ju uvidel prvý raz, Javojka tam už stála.

Tentoraz nečakala v diaľke. Tentoraz bola bližšie. A jej telo bolo iné – lesklejšie, vlhkejšie, vlasy voľne rozhodené po pleciach, bradavky vztýčené a tmavšie. Z očí jej žiarilo dráždivé poznanie. V ruke držala vetvičku paprade.

„Prišiel si,“ zašepkala. „Telo si pamätá. Tvoja miazga ma volala.“

Jano naprázdno preglgol. Chcel niečo povedať, ale ona mu priložila prst na ústa.

„Mlč. Dnes budeš len dýchať a cítiť.“

Odviedla ho na malú čistinku medzi stromami. Mach tam bol hrubý ako perina a okolo rástli divé konvalinky. Svetlo prenikalo v lúčoch priamo na miesto, kde si ho položila chrbtom na zem.

Jano ležal, ruky pozdĺž tela, a pozeral na ňu. Jeho hrudník sa prudko dvíhal, ale nevzpieral sa. Túžba mu v prúdiacich vlnách zalievala boky.

Javojka sa postavila nad neho, roztiahla nohy a sadla si obkročmo. Jej rozkrok sa vznášal len niekoľko prstov nad jeho tvrdým údom, ktorý pulzoval v látke nohavíc. Vsunula ruku pod ne a pomaly ho oslobodila. Jano zastonal. Jeho úd stál ako koreň zeme – pulzujúci, mierne sa chvejúci.

Spustila sa zadkom k jeho stehnám, no ešte sa ho nedotýkala. Prechádzala si dlaňou po bruchu, po prsiach, žmolila si vlastnú bradavku a druhou rukou mu jemne, len špičkou prsta, prechádzala po žaludi. Bol celý vlhký, horúci, hladký.

„Dobre si vyrástol,“ zamrmlala. „Zrelý, ale ešte mäkký… dnes ťa zahryznem.“

Jano cítil, ako sa mu zoviera hrdlo. Nemohol sa hýbať. Ale už to nebolo strachom – bolo to úplné odovzdanie. Bol jej.

Sadla si naňho. Bez varovania. Vlna vlhkosti, tepla a divokej mäkkosti ho obklopila. Vnikol do nej celý – až po koreň. Zalapala po dychu, zahryzla si do pery. On zaklonil hlavu, zastonal.

„Tvoje telo vie, čo má robiť,“ zašepkala mu do ucha, kým sa na ňom pohybovala. Pomaly. Hlboko. Hýbala sa ako vlna, ako had. Jej stehná ho zvierali, ruky mala opreté o jeho hruď.

Pohybovala sa pomaly, vychutnávala si ho. Jano dýchal prirýchlo, chcel vyvrcholiť, už teraz, ale ona ho nepúšťala. Zovrela ho zvnútra, silno, rytmicky. Jeho úd pulzoval, chvel sa, každý prienik bol ako výboj.

„Ešte nie… ešte nie,“ syčala a zaborila mu nechty do ramien.

Zohla sa k nemu, pobozkala ho na pery, ale surovo. Jej jazyk vnikol medzi jeho zuby ako korienok, drsne a vlhko. Jano zastonal. Zatínal prsty do zeme. Jeho boky sa samy pohli proti nej – rytmicky, naliehavo.

„Tak. Tak. Už vieš… učiť sa dá i bez slov…“

Zatlačila ho späť. Celým telom si ho znova vsunula, do posledného kúska. Položila si dlaň na jeho hrdlo. Stisla. Jemne, len tak, aby pocítil jej moc.

„Neunikneš. Patríš mi.“

Potom sa rozosmiala. Ticho. Šialene.

A vtedy to prišlo. Jano zastonal, zaklonil hlavu a prudko vyvrcholil. Jeho semeno vystreklo do jej lona, hlboko, výdatne, v niekoľkých pulzoch. Aj ona sa pri tom zachvela, vzdychla si – krátko, ale divoko.

Nezosadla z neho. Ostala na ňom sedieť, horúca a lepkavá. S úsmevom na tvári.

„Už začínaš kvitnúť,“ zašepkala a pohrala sa mu so spotenými vlasmi. „Ale ešte si zelený. Ešte párkrát…“

Zostúpila z neho. Pomaly. Z jej rozkroku vytiekla hustá belavá vlhkosť, ktorú si stiahla dlaňou a olízala.

Jano len ležal. Zmätený. Prepotený. Prežitý. No šťastný.

Vedela, že sa vráti. Už bol jej.


A vracal sa. Celé leto. Chodieval do lesa každý druhý deň, bez slov, bez dôvodu. Ráno si nasadil plátený vak, tvár mal nečitateľnú a oči tmavé. S nikým sa nerozprával. Otec si myslel, že chlapec konečne dospieva – veď nosil kôru, drevo, huby, vždy niečo na oko. Nik netušil, že vak je len zámienka. Janovo telo sa menilo – spevnel, pohyboval sa istejšie, ale v očiach mu bolo čosi zatemnené.

Javojka naňho nikdy nečakala rovnako. Niekedy bola divoká ako zver, inokedy tichá ako rosa na konári. Vždy však vedela, ako ho nalomiť. Každé stretnutie bolo lekciou – a on, hoci to netušil, prechádzal výučbou, ktorá mala svoj cieľ.

Raz ho privolala spevom. Jej hlas sa niesol dolinou ako dym z čiernej sviece – jemný, ale nasiaknutý temnotou. Jano išiel ako omámený. Keď ju našiel, ležala nahá v kruhu z bielych kameňov. Nohy mala roztiahnuté, medzi nimi vetvičku medovky. Pošepkala:

„Dnes budeš lapať dych. Dnes sa učíš slúžiť, nie siahať.“

Jano si kľakol. Rukami ho pritlačila k zemi. Ovinula mu pramene svojich vlasov okolo zápästí ako povrazy. Jej stehná ho objali a on, nesmelý, ale dychtivý, sklonil hlavu medzi ne. Učil sa. Pomaly, drsne, vlhko. Jazyk mal červený, bradu celú od jej miazgy. Keď vyvrcholila, zachvela sa mu okolo jazyka, stisla ho stehnami a potom ho pľasla po líci:

„Dobrý. Dobrý. Ale ešte málo.“

Inokedy pršalo. Jano blúdil v hmle, premočený, ale neodvrátil sa. Našiel ju pri potoku. Stála tam nahá, blato po kolená, a v očiach mala oheň.

„Dnes si vezmem tvoj strach.“

Strhla ho do bahna. Spadli spolu. Jeho telo sa špinilo, klzké, šmýkajúce sa. Jazdila na ňom, kĺzala sa po jeho hrudi, nechala ho bozkávať svoj zadok, stehná, kým sa sama hladila.

Keď ho objala nohami, vrazil do nej hlboko, surovo. Jano stonal. Tvár mal celú od blata. No oči mal zatvorené, ústa roztvorené a v hrdle mu chrčalo slastné vzlykanie.

„Takto. V špine. Tam, kde rastú korene. Tam sa rodí život.“

V polovici leta ho prinútila kľačať pod starým dubom. Ruky mal za chrbtom, zviazané úponkami chmeľu. Javojka ho obchádzala. Hladila si prsia, občas si prešla prstami medzi stehnami a nechala si na nich vlastnú vlhkosť.

„Dnes ťa budem mučiť svojou túžbou.“

Postavila sa nad neho a pritláčala si jeho tvár do lona, surovo, rytmicky, kým jej stehná nedreli o jeho líca. Potom si kľakla a nabrala si jeho úd do úst. Prehltla ho celý. Jano zavrel oči, kolená sa mu podlamovali.

„Nemusíš milovať. Stačí, že slúžiš,“ zašepkala, keď ho zovrela perami a prinútila ho vystriekať sa jej priamo do úst. Všetko prehltla. Hltavo. S pohľadom vlčice.

Pod splnom ho odviedla k vlčiemu brlohu. Po celú noc na ňom jazdila ako beštia. Ruky mu držala za chrbtom, tvár mal zatlačenú do machu. Dýchal ťažko, medzi vzdychmi syčal jej meno.

Chytila ho pod krkom, stlačila – jemne, ale neochvejne. Každý jej pohyb v ňom burácal. Jeho stehná boli doškriabané, jej boky udierali o jeho panvu. Šuchot lístia, stonanie, vlčí dych.

„Už si takmer hotový. Už dozrievaš.“

Zachvela sa, keď do nej vyvrcholil. Telo sa mu triaslo. Semeno v nej vrelo ako horúca miazga.

Keď ho jedného večera privítala s kvapkami krvi na stehnách, zľakol sa.

„Nie je to bolesť. Je to príprava. Pôda musí prijať semeno.“

V ten deň ho nechala sedieť. Ona tancovala – nahá, kým sa jej bradavky nenapli, kým jej telo nehorelo. Potom si sadla na jeho tvár a triasla sa. Pomaly, ale drsne vrcholila na jeho jazyku.

Jano už neskláňal oči. Hltal ju. Pil ju ako obradný nápoj.

Netrvalo dlho a Javojka vedela – je čas. Jeho úd bol tvrdý, len čo ju uvidel. Už nebojoval. Chcel. Prosil. Túžil. Aj keď nevedel, že ho nevedie jeho vlastná túžba – ale jej zámer.

V očiach mal zbožštenie. V slabinách šialenstvo. Bol pripravený na posledné spojenie.


Zima ešte neprišla, ale les už mlčal. Lístie opadalo, chodníky zmizli pod hnedou prikrývkou a vzduch bol ostrý ako nôž. Javojka ho tentoraz nevolala. Jano však vedel. Nešlo o slová. Telo ho pálilo. V slabinách mal ťarchu, ktorú nedokázal uvoľniť. Oči mu stmavli, dych bol prerývaný. Putoval za ňou ako zatúlaný pes.

A ona tam bola.

Pod klenbou starého duba, obklopená kruhom zo slimačích ulít, čiernych bobúľ a sviečok z vosku, ktorému sa hovorilo srdcová smola. Nahá, vlhká, silná. Vlasy sa jej vlnili samy od seba, bradavky mala tuhé a pokožka mala farbu lesného machu po daždi. Medzi stehnami sa jej ligotala štrbina – otvorená, červená, pulzujúca, akoby dýchala.

„Prišiel si. Dobrý sluha,“ povedala ticho.

Jano k nej pristúpil. Nepýtal sa. Neusmial sa. Kľakol si.

„Si pripravený? Dnes nebudeme milovať. Dnes zrodíme… niečo nové.“

Vtiahla ho do kruhu. Položila ho na chrbát, zviazala mu zápästia koreňmi. Jemne, ale pevne. Sadla si mu obkročmo na hrudník a začala sa vlniť. Jej vlhkosť kvapkala na jeho kožu. Pozerala mu do očí. Oči sa jej menili – žiarili zeleným ohňom a v zreničkách sa mihali obrazy tvárí, ktoré neboli ľudské.

„Tvoje semeno bude živé. Z neho vzíde nový druh. Spojíme svetlo a temnotu. Mäso a miazgu.“

Zdvihla sa, kľakla mu nad tvár. Jano ju začal lízať, hladne, dychtivo, bez hanby. Jeho jazyk šiel hlboko, ruky sa mu mykali v putách, ale nepovolili. Lapal po dychu medzi jej pohybmi.

Keď vyvrcholila, vlhkosť mu zaliala líca a ústa. Prsty mu zaborila do vlasov a ťahala ho, kým nestonal.

„Teraz si môj. Už nepatríš ničomu inému.“

Prevrátila ho. Telo mu stuhlo. Kolená mal v machu, chrbát napnutý. Kľakla si za neho. Jemne mu prešla jazykom po chrbte, potom nižšie, až mu zašepkala medzi stehná:

„Cítiš? Tvoje telo už neodmieta. Už nesie poslanie.“

Chytila jeho úd – tvrdú, žeravú kôru túžby. Položila sa pod neho. Sama si ho nasmerovala, sama si ho vsunula hlboko do seba.

A potom to začalo.

Ich splynutie nebolo ľudské. Pohybovala sa pod ním prudko, nohy ovinuté okolo jeho pásu, nechty mu ryli do chrbta. Každým pohybom ho nútila hlbšie. Stláčala ho, zovierala, kvílila ako vlk v sieti.

„Hlbšie. Do mňa. Až na dno.“

Jano strácal dych. Niekoľkokrát už vyvrcholil – no ona ho neprestala dojiť. Znova a znova ho nasávala, trasúca sa, vlhká, otvorená. Jej vnútro ho sťahovalo, vťahovalo jeho semeno hlboko do svojho jadra.

A keď konečne stuhol a vykríkol naposledy, keď sa mu pred očami zjavili iskry a jeho duša sa zaliala tmou – vedel, že sa niečo zlomilo.

Ležali spolu. Ona na ňom. Ticho. Jej vnútro pulzovalo, stále si ho držala v sebe, pomaly ho zvierala aj po vyvrcholení. V očiach mala slzy – alebo niečo staršie než slzy.

Položila mu ruku na srdce.

„Ty už nebudeš tým, čím si bol. A ja… už nikdy nebudem sama.“

Z jeho semena sa stalo zelené svetlo – cítil ho. Akoby niečo z neho tieklo hlbšie než len do tela. Do samotnej zeme. Zasiahol svet.

A on vedel… je otcom čohosi neľudského.


Jano sa vrátil do dediny. Tvár mal pobledlú, chrbát skrivený. Staré ženy pri plotoch sa prežehnávali, deti prestávali hrať. Niečo z neho išlo. Nie vôňa, nie zvuk – ale pachuť. Ticho, ktoré sa mu lepilo na päty.

Doma sedával dlho sám. Jedol málo, občas sa triasol. Cez okno pozeral do lesa. Nie zo strachu. Ale akoby tam niečo zostalo – niečo, čo volalo späť. V noci ho budili sny. Vlčí ston, šuchot lístia, teplo cudzích stehien, dych niekoho, kto už nebol človekom.

Niekedy vyvrcholil zo sna – v spánku, zmučený. Ráno sa prebúdzal so slzami a semenom na bruchu. Bál sa ísť späť. Ale bál sa aj zostať.

V tom istom čase, hlboko v lesnom tieni, pod prastarým stromom, ležala Javojka v agónii. Jej brucho sa napínalo, akoby v ňom pulzoval stromový uzol. V lone mala žiaru, pokožka sa jej lúpala, stehná jej praskali, akoby jej čosi zvnútra rástlo do šírky.

„Hlbočina… prijmi… živé… telo…“

Dvíhala sa k oblohe, ruky mala rozpletené do vetiev. Z jej lona začala vytekať hustá zelená tekutina, voňajúca po miazge a krvi. Potom zasyčala, zarevala ako zviera a tlačila.

Bytosť, ktorá z nej vyšla, neplakala.

Nerodilo sa dieťa. Rodil sa úkaz.

Malo tvar človeka, no pokožku ako vlhký lišajník. Prsty tenké, zreničky priehľadné. Z pupka mu rástol tenký koreň, ktorý sa hneď zaryl do pôdy. Dýchalo ústami, no zo slabín mu rástli listy.

Javojka ho vzala do náručia a usmiala sa.

„Z teba bude pieseň lesa. Budeš hovoriť rečou, ktorú človek neznesie.“

V tej istej chvíli, míle odtiaľ, Jano vycítil, že sa niečo narodilo. Sedel v posteli, lapal po dychu, keď sa mu brucho zovrelo. Srdce mu bilo neprirodzene. Akoby niečo z neho trhalo korene, čo v ňom vyrástli.

„Ravetha… jazh th'mor…“ zašepkal.

Zľakol sa. Tými slovami ju nikdy neoslovil. Ani ich nikdy predtým nepoznal.

Prestal jesť. Prestal hovoriť. Už nič nechcel. V hlave mu znelo jediné:

Tvoja slasť zrodila to, čo ťa zničí.

Les ostal. Tichý, chladný, vlhký. V koreňoch sa krútilo niečo nové. Hybrid, ktorý nepoznal hranice, rástol ako sen, ktorý ľudia nechcú vidieť. Javojka ho strážila. Kŕmila ho bázňou zveri. Učila ho jazyk ticha, jazyky tiel, jazyky stromov.

A Jano? Raz zmizol. V noci. Bez stopy. Našiel ho len jeden pastier – nahého, s roztrhaným rozkrokom, oči vytlačené dohora, tvár… tvár ako drevenú masku.

Nikto nehovoril nahlas, čo sa stalo. Ale v dedine prestali muži chodiť do lesa.

A Javojka? Už ju nik nevidel.

Ale v noci, keď listy šumia a vietor nesie vôňu vlhkého dreva… niekto v diaľke vzdychá. A vždy je v tom vzdychu ozvena jeho mena.


Epilóg – Vôňa zeleného semena

Roky plynuli a les nespal. Nikdy nespal. Ale teraz dýchal inak. Ťažšie. Ako matka, ktorej v lone už nie je dieťa, ale hlad.

Zrodený z tela víly a semena človeka, hybrid nerástol v náručí, ale v hlbine. Jeho telo napájali miazgy, jeho krv bola zložitejšia než u ľudí – prúdila v dvoch rytmoch: jeden po matke, druhý po otcovi.

Volali ho Zelený mládenec. Ale nie nahlas. V dedine o ňom hovorili len po tme, medzi zubami, keď mladé ženy spali a staré ženy pálili suchý borievkový koreň, aby odohnali tú „vec“.

Bol vysoký, plecia ako krídla, oči bledozelené ako staré sklo, a pokožka – mäkká, ale pevná, nasiaknutá vôňou lístia a hliny. Jeho úd, hovorievali starí pastieri, nebol ľudský. Mohutný, pulzujúci s dychom zeme. Vraj keď sa na ženu pozrel, zmenila sa – a už nikdy nespala pokojne.

A práve také si vyberal. Mladé ženy v plnom rozkvete – dospelé devy na vydaj, ktoré ešte nepoznali muža. Čisté, nevinné, nevedomé.

Každý spln, keď vietor zafúkal od lesov, niektorá z nich zmizla. A keď sa vrátila – lebo vždy sa vrátila – nebola rovnaká. Bledšia. Tichšia. V očiach mala tú istú bledozelenú farbu čo on. Nespievala, netkala, nejedla sladké. Ale keď sa jej iná žena dotkla, cítila zvláštne teplo – akoby kdesi hlboko v jej lone tlel mach.

Staré matere šepkali: „Vzal im krv.“ Nie smrťou. Ale z ich čistoty. Ich prvý výkrik, ich prvé stiahnutie panvy, ich prvé vyvrcholenie… si nechával. Kradol im prvotnú silu, čo bývala určená na zrodenie detí. Na oplátku však dostávali dar.

Niektoré začali hovoriť so zvieratami. Iné vedeli vycítiť búrku. A jedna – Ľubava, mlynárova dcéra, žena už na vydaj – vedela holými rukami zahojiť rozťaté mäso. No nikdy si žiadna z nich nevzala muža.

Lebo ich telá patrili lesu. A les… bol spokojný.

Zelený mládenec si bral jediný plameň – ten, čo horel ako iskra života v ženskom lone. Za každý panenský vzdych, ktorý zlomil, sa v lese zrodil nový prameň, nové hniezdo jeleňa, nový koreň duba.

Ženy ostali plodné – ale už nie pre ľudí. V ich telách sa raz do roka pohla vôňa – a keď sa milovali, hoci aj s mužom, narodilo sa dieťa tiché, čo nikdy neplakalo. A v noci stálo pri dverách a dívalo sa na les.

Zvieratá sa začali množiť. Med, čo včely nosili, bol liečivý. Obilie bolo vyššie. Ale muži chladli. Ich semeno bolo riedke, noci dlhé a sny prázdne. V spovedniciach sa mlčalo. Starý farár si raz vo sne podrezal hrdlo – vraj mu hlas v snoch povedal, že Boh už nechce hovoriť.

A napriek tomu nikto neodchádzal.

Lebo to, čo les dával, bolo sladké. Bol to obchod: krv žien výmenou za zázrak.

Zelený mládenec sa ukázal iba raz – počas júnovej noci, keď víchor zvalil starú lipu. Stál na pokosenom poli, nahý, krásny a desivý. A vedľa neho kráčala Javojka – už stará, ale stále vládkyňa. A povedala len jedno:

„Ešte nepriniesol smrť. Ale prinesie.“

Potom sa stratili v hmle.

A v dedine začali padať hviezdy. Každá s výkrikom.