Večierok časť 1/2

Večierok


Nemohla som to už na tom nemožnom večierku vydržať. Pekelne ma omínali od Marianny požičané topánky. Vlastne to boli zrejme sandále čierne, na vysokej platforme s čiernym šnurovaním až po členok. Vraj boli nekresťansky drahé a samozrejme značkové. Značkovo ma aj z nich boleli nohy. Nechápem, ako môže niekto dať toľko peňazí za niečo, čo spôsobuje také utrpenie? Aj keď sú to značkové topánky. Mne tieto veci nič nehovoria.Vyšla som von, cez verandu, do záhrady. Nemohla som počúvať tie reči a krik ľudí v dome. Na oslavu narodenín svojho manžela – policajného funkcionára, ma pozvala moja najlepšia kamarátka, Marianna. Keď videla, čo mám obuté, vnútila mi svoje vysoké sandále na platformách. Podpätok mal asi pätnásť centimetrov. Mohla by som z nich mať aj výškovú chorobu. A skutočne ma nenormálne tlačili, omínali, rezali mi prsty, no skrátka mi spôsobovali skutočné bolesti.

Utiekla som von aj pred chlapom, zrejme tiež policajtom, ktorý ma pozoroval odkedy som prišla. Nadiaľku, ale stále. Odišla som akože na toaletu a vytratila som sa. Videla som, že ma hľadá, ale nepozná zákutia domu mojej kamarátky Marianny, u ktorej som na návšteve aj dvakrát do týždňa. Našla som si tmavé tiché miesto za kríkom. Okraj akejsi verandy, či nádvoria domu, ktoré bolo vykladané betónovou dlažbou, lemoval betónový múrik. Za týmto múrikom boli vysadené stromy a za nimi asi po desiatich metroch sa nachádzala pýcha majiteľky domu, kvetinová záhrada. No vo večernej tme som to ťažko mohla oceniť. Sadla som si unavená na ten múrik, skrytá za kríkom, aby mi všetci dali konečne pokoj. Vyzula som si pekelné topánky a konečne som si mohla vystrieť a uvoľniť nohy. Vystierala som si aj prsty na nohách najviac, ako som len dokázala. Božská úľava! Obzerala som si nechty na nohách, ktoré som si nalakovala špeciálne pre tento večierok karmínovo červeným perleťovým lakom. Náhle sa ozvali tiché kroky. No jasné, už ma našiel. Celý večer zo mňa nespustil zrak.

„Ahoj!“ - Ozval sa jeho hlas odzadu. „Smiem si prisadnúť?“
- „Áno.“ - odpovedala som.
V tme si prisadol po mojej pravici na chladný múrik, alebo plot, alebo čo to vlastne malo byť.
- „Na čo myslíš?“ - Spýtal sa ma šeptom.
- „Na vraždu.“ - Odpvoedala som mu tiež šeptom. Mám rada čierny humor. Trošku policajta podráždim.
- „Na vraždu? Chceš niekoho zabiť?“
- „Áno, tieto topánky.“ Vyprskli sme do smiechu.

Smial sa veľmi pekne, mužsky, srdečne, z plného hrdla. Už som dávno nevidela chlapa sa takto smiať. Musela som si priznať, že smiech má presne taký, aký by mal mať môj vysnený hrdina z dávnych romantických snov, keď som ešte verila, že láska sa nekončí a trvá aj po svadbe. Pekná somarina! To je už fakt dávno. Ale naozaj sa pekne smial. Bol sexi. Blonďák, trošku taký typ ako Liam Neeson z akčného filmu 96 hodín. Šarmantný. Jamka v brade. Modré oči. Jemné strnisko. Ach.

Náhle, ako tak sedel po mojej pravici, sa ku mne naklonil, vlastne sa naklonil k môjmu zátylku.
- „Nádherne voniaš“ - zašeptal a horúcimi perami sa dotkol mojej šije, až to zabolelo. Celým telom mi prebehol akoby silný elektrický výboj. Neovládla som sa a zhlboka som vzdychla. Bol to nádherný pocit. Vážne som to prežívala. Objal ma skôr, než som sa stihla odtiahnuť. Ľavou rukou ma objal odzadu a jemným tlakom ma prinútil sa nakloniť dopredu. Odhrnul mi vlasy zo šije a horúcimi perami ma tam bozkával. Elektrizujúci pocit sa zmenil na jemnú triašku zo vzrušenia

Pravou rukou ma objal spredu a dlaňou nabral môj ľavý prsník. Jemne dlaňou krúžil a hladil. Stále ma pritom bozkával na šiji. Nedokázala som ovládnuť vzrušenie a vzdychy. Bolo to príliš sexy, príliš nádherné. Ruka na prsníku bola stále naliehavejšia. Hladila, jemne masírovala, prstom obkresľovala okraj bradavky…. Nie, musím ujsť, lebo sa to zle skončí!- zaznelo mi v hlave. Vyskočila som, schmatla som topánky zo zeme a utiekla som mu cez parčík bosá preč. Ticho. Pokoj. Tma. Samota. Asi som sa zbláznila, ale toto bolo príliš silné. Išla som bosá po chodníku domov. Večierok bol aj tak v takom pokročilom štádiu, že tam ťažko budem niekomu triezvemu chýbať. O chlapov podgurážených alkoholom nemám záujem. Triezvych by tam asi nikto nenašiel. Marianne to vysvetlím inokedy. Pochopí ma. Pozná ma. Náhle sa vedľa mňa zastavilo auto. Bol v ňom on. Otvoril dvere vedľa vodiča.

- „Poď, a nerob hlúposti. Odveziem ťa domov.“