,, Vôňa ohňa a kože “

Keď som na internete klikol na jej inzerát, vôbec som netušil, čo tým spúšťam. Hľadala parťáka na viacdňové túry, niekoho, kto sa nebojí lesa, noci ani ticha.
Ja som sa nebal ničho… iba toho, že si budeme príliš rozumieť.

A presne to sa stalo.

Od prvých správ medzi nami lietali iskry, dvojzmysly, štipľavé poznámky a hravé provokácie. Mala jazyk ostrý ako žiletku, ale úsmev v slovách taký, že som ho cítil aj cez obrazovku.

Nečakali sme dlho – o týždeň sme už kráčali spolu lesom.
A každý jej letmý dotyk – vraj náhodné drgnutie plecom, zachytenie môjho ramena, keď preskakovala koreň – vo mne nechával stopu, ktorú som si nechcel priznať.

Atmosféra postupne hustla.
V jej pohľade bolo niečo… hladné?
Alebo som si to nahováral?

Večer pod hrebeňom

Našli sme plácek medzi stromami. Rozložil som veľký dvojhamak so sieťkou – vždy som bol fanúšik praktických vychytávok.

„Idem po drevo,“ ponúkol som sa.
Len kývla, s tým svojím nenápadne provokatívnym úsmevom, ktorý som už poznal.

Keď som sa vrátil, mala pripravené niečo pod zub. Tvárila sa nevinne, ale jej oči žiarili presne tým typom energie, čo mi rozbíjala sústredenie.

Založili sme oheň.
Keď sa chytil, zo žartu som povedal:

„Skočím k potoku, som celý spotený. Nepridáš sa?“

V mojom tóne bolo viac dravosti, než som zamýšľal.

Ona zdvihla obočie a povedala:

„Ani nevieš, ako by som sa rada pridala… len neviem, kto by ma zohrial po tej ľadovej vode.“

To nebola náhoda.
To nebola sranda.
To bola hra.
A ja som bol jej cieľom.

Snažil som sa tváriť, že ma to necháva chladným, a odvetil som:

„Tak poď. Voda ti spraví len dobre. Oheň nás zahreje.“

Voda chladná, vzduch horúci

Pri potoku som sa úplne prirodzene vyzliekol.
Bolo to tak samozrejmé, tak súčasť prírody.
Ani som nepočul jej kroky.

Až keď sa jej nahé telo jemne oprelo o môj chrbát – vraj sa pošmykla – prešiel mnou elektrický prúd, aký som ešte nezažil.

Otočil som sa.
Stála tam.
Nič neskrývala.
Krásna, prirodzená, slobodná.

„Veľmi ti to svedčí,“ vykĺzlo mi.
Ona sa len ticho usmiala a vstúpila do vody.

Dotyky pri umývaní boli „náhodné“…
Ale každý z nich bol presne naplánovaný.
A ja som sa začínal topiť.

⸻

Keď sme sedeli pri plápolajúcom plameni, jej chichot, úsmevy a letmé pohyby prstov po mojom predlaktí ma privádzali na hranice sebaovládania.

Každý štípanec iskry z ohňa akoby len kopíroval iskry medzi nami.

Po zahasení ohňa sa na mňa pozrela pohľadom, ktorý som už nemohol ignorovať.

„Môžem spať s tebou v hamaku?“
Nadvihla obočie, jazyk jej prešiel po pere.
„Cítila by som sa… bezpečnejšie.“

V tme sa jej hlas menil na zmyselnú hudbu.

⸻

Keď si ľahla ku mne, vliekla so sebou teplo, vôňu a tú nenapodobiteľnú ženskú mäkkosť.
A keď jej ruka veľmi nenápadne, ale úplne úmyselne, skĺzla na miesto, ktoré vo mne držalo posledné zvyšky sebaovládania…

…všetky zábrany sa rozpadli.
Hamak sa hojdavo naplnil dychom, telom a napätím, ktorému sme už ani jeden neodolali.

Noc v horách bola dlhá.
A pre nás oboch nekonečne intenzívna.