Hamak sa s nami hojdavo zatvoril, ako by nás les sám pritiahol do svojich tieňov. Vietor šuchotal v korunách, ale inak tam nebolo nič — len jej dych, môj dych a teplo našich tiel.
Ležala na boku, chrbtom ku mne, obkreslená jemným svetlom z dohasínajúcich uhlíkov. Jej nahota sa leskla ako hladká skala pri potoku.
Keď sa ku mne pritiahla, malo to úplnú prirodzenosť divokých zvierat hľadajúcich teplo.
Moja hruď sa dotkla jej nahých lopatiek.
Jej panva sa jemne oprela o tú moju.
Úplne nenútene.
Slobodne.
Akoby nič medzi nami nebolo tabu.
Jej dlaň si našla cestu po mojom predlaktí, k mojim prstom, a zamotala sa do nich. Jemne, ale sebaisto.
Neskrývala, že vie presne, čo robí.
„Takto… presne takto som si túto noc predstavovala,“ zašepkala.
Cítil som, ako sa jej slová dotýkajú môjho krku ešte omnoho hlbšie než jej telo.
A predsa — stále sa tvárila, akoby nič nerobila úmyselne.
Lenže každý jej pohyb bol ako iskra, ktorá dopadá na suché ihličie.
Hamak sa hojdavo prehol, keď sa otočila tvárou ku mne.
Bez ostychu.
Bez otázok.
Bez šiat.
Jej telo sa pritislo k môjmu celé, v každom bode.
Jej prsia sa dotkli mojej hrude, jej stehná obkroćili moje.
Naše dychy sa miešali, až bolo nemožné rozoznať, ktorý patrí komu.
„Máš pravdu,“ zašepkala mi pri ústach.
„Oheň nás nezahreje… ale ty áno.“
A potom už nehovorila nič.
Len jej ruky hladili moju pokožku tak pomaly, tak zmyselne, že sa mi zdalo, akoby v lese ustal čas.
Kým jej prsty prechádzali po mojej chrbtici, hamak sa pohupoval v rytme, ktorý sme už neskrývali.
Jej nahé telo sa vinulo okolo môjho, divoké a slobodné ako samotná noc.
A všetko sa v nás stalo jedným plynulým, tichým, dych berúcim pohybom…
Les okolo nás bol svedkom niečoho, čo nebolo len dotykom.
Bola to úplná strata zábran.
Dôvera.
Nespútaná, prirodzená nahota dvoch ľudí, ktorí zabudli na svet vonku.
A keď vietor konečne zosilnel a prehnal sa cez koruny, hamak sa len jemne kýval…
a my dvaja v ňom — nahí, uvoľnení, prepletení — dýchali pomaly, ako po niečom, čo nás oboch premenilo.
Similar stories
-
There are nights when the noise of the world simply fades away, and everything narrows down to a few inches of distance. Saturday morning had been nothing but a prelude: a chance encounter, a glance…
18 hours ago 0 8 0 -
Ahojte, dávnejšie som jednej slečne napísal tento text, nedá sa to nazvať poviedkou, skôr predstavou a túžbou. Narazil som na to v zabudnutom priečinku a napadlo mi, že by sa to niekomu mohlo páčiť …
2 months ago 1 89 3 -
It’s crazy how one wall can feel so thin. He lives right next door. Not above me. Not somewhere down the hallway. Right there. One wall away from my bed. Sometimes I catch myself lying completely…
3 months ago 1 149 10