,, Vôna ohňa a kože “ časť 3

Zobudil som sa na to, že sa ku mne ešte stále tisla. Jej stehná boli prepletené s mojimi, jej ruka ležala cez môj hrudník a naše dychy sa zjednocovali v rovnakom rytme.

Keď otvorila oči, vôbec sa neodtiahla.
Len sa uškrnula tým jej sebavedomým, dráždivým spôsobom.

„Dobré ráno,“ povedala pomaly, s hlasom tak zachrípnuto jemným, že som cítil, ako mi prebehne po chrbte vlna tepla.

Potom sa natiahla… úplne.
Celá nahá, bez hanby, bez zábran, akoby les bol náš súkromný svet.
Hamak sa pod jej pohybom rozochvel a ja som si uvedomil, že táto žena si vôbec nezakrýva, že vie presne, aký účinok má.

„Mali by sme vyraziť,“ povedala, akoby to bola len úplne obyčajná veta — ale keď vyskočila z hamaku, nenamáhala sa obliecť.
Stála pár krokov predo mnou, nahá, v rannom svetle, rozstrapatené vlasy, nahé boky, neviazaný úsmev.

„Alebo chceš ešte ostať ležať?“
Prevrátila očami a schválne sa pomaly predklonila po svoje tričko, akoby sa hýbala len pre efekt.

To ráno som vedel, že túra bude… zaujímavá.

⸻

Cestou lesom bola nebezpečná.
Nie tým, čo hovorila… ale tým, ako sa pohybovala.

Vždy kráčala dva kroky predo mnou.
Vždy „náhodou“ nechala šortky posúvať nižšie na bokoch.
A zakaždým, keď som jej niečo podával, jej prsty zostali o zlomok sekundy dlhšie na mojich.

Jedna chvíľa bola až absurdne provokatívna.

Zastavila sa pri starej drevenej lavičke pri chodníku.
„Počkaj,“ povedala a zložila batoh.
Opretá o kmeň stromu si vyzliekla tričko, mienila si prehodiť len tenké tielko…
ale keď si ho obliekala, všimol som si, že sa na mňa pozerá.
Hlboko.
Skúmavo.
S tým „čo s tým spravíš?“ výrazom.

„Máš problém?“ spýtala sa.
A pri tom si pomaly prešla rukou po bokoch, akoby kontrolovala, či jej tielko dobre sedí.

„Nie,“ odpovedal som.
Ale obaja sme vedeli, že klamem.

⸻

Keď sme došli k rieke, hneď vedela, čo spraví.

„Teplo je ako… veľa,“ povedala a žmurkla.
„Idem do vody.“

Myslel som, že si vyzliekne len šortky alebo tielko.
Ale nie.
Ona prešla k brehu, zastavila sa na kameni, otočila sa na mňa… a vyzliekla všetko.
Pomaly.
Bez štipky hanby.
Ako niekto, kto miluje slobodu vlastnej kože.

Potom vošla do rieky — nahá, voľná, s vlasmi mokrými od striekancov, ani trochu zakrytá v priezračnej vode.

Otočila sa ku mne a hravým tónom povedala:

„Ty nejdeš? Po včerajšku by som čakala, že už sa predo mnou hanbiť nebudeš.“

Jej smiech bol jasná výzva.

Vo vode po mňa prišla až tesne.
Zakrúžila okolo mňa ako dravá ryba.
Nechytila ma — nie hneď.
Ale jej ramená sa vždy „náhodne“ dotkli mojich, jej stehná kĺzali tesne vedľa môjho tela, jej pohyb bol zámerne pomalý.

Voda bola studená.
Ale medzi nami všetko horúce.

⸻

🔥 A potom vzala iniciatívu úplne

Keď sme vyšli z rieky, nechala vodu stiekať po tele bez toho, aby sa po niečo načiahla.

Žiadny uterák.
Žiadne zakrývanie.
Len stáť predomnou… nahá… s úsmevom ženy, ktorá práve prebrala velenie.

Pristúpila ku mne.
Bez slova.
Položila mi ruky na ramená.
Vlasy jej ešte kvapkali, kvapky padali po jej kľúčnych kostiach kamsi dolu a hypnotizovali ma.

„Vieš,“ zašepkala, keď si pritiahla moje ruky na svoje boky, „už nechcem len čakať, čo urobíš ty.“

Sklonila sa ku mne a pritlačila sa celým nahým telom, mokrou pokožkou na moju, bez prvej zaváhania.

„Dnes rozhodujem ja.“

To bola tá chvíľa, keď sa celá túra zmenila na niečo oveľa divokejšie.
Nie len flirt.
Nie len iskry.
Ale čistá, nespútaná energia ženy, ktorá sa prestala hrať na náhodu.

A ja som pochopil, že zvyšok dňa už nebude o vzdialenosti medzi nami.

Ale o tom, ako veľmi ju dokážeme zmenšiť.