„Vietor, ktorý zvádzal“

Keď mi navrhla prechádzku na Sandbergu, myslel som len na výhľad, trochu vetra a pokoj.
Ale ako náhle prišla, pochopil som, že pokoj bol posledná vec, ktorú som mal očakávať.

Stála oproti mne s výrazom, ktorý hovoril:
„Dnes sa budeš snažiť tváriť, že si v kľude. A ja sa budem baviť tým, ako ti to nepôjde.“

Na sebe mala dlhý kabát — bežný, zimný… len kým ho nezačala rozopínať.
Pomaly.
Tak pomaly, že každý pohyb ruky vyznieval ako zámer.

Kabát odsunula nabok, až sa pod ním ukázalo oblečenie, ktoré by sa dalo pomenovať tisíc spôsobmi…
no slovo praktické medzi nimi určite nebolo.

Bolo elegantné, lesklé, priliehajúce, s výstrihmi, ktoré boli na hrane medzi „náhodou“ a „presne takto to malo byť.“
A keď spravila prvý krok, materiál sa pohol tak plynulo, že som nevedel, kam skôr pozrieť.

„Studený vietor dnes,“ povedala nenápadne.
„Možno ma budeš musieť… udržiavať teplú.“

To „udržiavať“ vyslovila tak, že som zabudol, prečo sme sem pôvodne išli.

⸻

Cesta nahor bola ako ich súkromná hra.
Jej bok sa občas dotkol môjho — vraj kvôli nerovnému terénu.
Jemne ma občas chytila za rameno — vraj aby nestratila balans.
No vždy to spravila o pár sekúnd dlhšie, než bolo nutné.

Najhoršie bolo, že presne vedela, čo robí.
Jej úsmev hovoril:

„Vidím, ako ti to pracuje v hlave. A áno — robím to úmyselne.“

Keď sa predklonila, aby si upravila topánku, kabát sa jej rozovrel viac, než by mal.
Oveľa viac.

Pozrela na mňa zdola a s nádychom nevinnej provokácie povedala:
„Prepáč… dúfam, že ťa to nerozptýlilo.“

Rozptýlilo by to aj sochu.

⸻

Na vrchole bol silný vietor.
Kabát jej vial okolo tela a občas ho nadvihol tak, že som mal chuť zavrieť oči — nie preto, že som to nechcel vidieť…
ale preto, že som sa bál, čo urobím, ak to uvidím ešte raz.

Prišla ku mne bližšie.
A ešte bližšie.
Až kým medzi nami neostalo len toľko priestoru, koľko si sama vybrala — čo znamená, že takmer žiadny.

„Si nejaký napätý,“ povedala.
Jej prsty sa dotkli môjho krku.
Ľahko, dráždivo, pomaly.
„Mala by som ti pomôcť trošku uvoľniť… tlak?“

Slovo tlak vyslovila tak, že už to nebol dvojzmysel.
Bol to priamy zásah.

⸻

Potom spravila krok dozadu.
Len jeden.
A pozrela sa na mňa tak, že by aj skala pod nami začala horieť.

„Ak chceš,“ povedala ticho, „môžeme pokračovať ďalej…“
Pomaly si prešla prstami po odhalenom boku pod kabátom.
Tak pomaly, že sa mi zastavil dych.

„…alebo môžeme prestať predstierať, že dnes ide o prechádzku.“

V tej chvíli som vedel, že vietor, mráz, ani kopec neboli problém.
Jediný problém bol, ako dlho ešte vydržím tváriť sa, že ju nechcem chytiť za pás a pritiahnuť si ju k sebe.

A jej oči jasne hovorili:

„Už to dlho nevydržíš.“