Drak a princezná II.

Prvé ráno ju zobudilo teplo.
Nie mäkkosť postele. Nie slnečné lúče za závesmi, na aké bola zvyknutá.
Sálavé, živé teplo.
Otvorila oči.
Kameň. Tieň. Tlmené oranžové svetlo od niekde hlbšie z jaskyne.
A on.
Drak ležal neďaleko, obrovský, pokojný, s hlavou položenou. Oči mal zatvorené, ale mala ten zvláštny pocit, že aj tak presne vie, že sa prebudila.
„Keď sa prebudíš v mojom brlohu,“ ozval sa bez otvorenia očí, „slušnosť velí pozdraviť.“
Jej dych sa zadrhol.
Ten hlas.
Pokojný. Hlboký. Neotrasiteľný.
„Dobré ráno…“
Jedno oko sa pomaly otvorilo.
Zlaté.
Intenzívne.
„Skús to znovu.“
Princezná prehltla.
„Dobré ráno, môj pane.“
Dlhé ticho.
Potom tiché, spokojné zavrnenie niekde hlboko v jeho hrudi.
„Lepšie.“
Výcvik nezačal silou.
A práve to ju zneisťovalo najviac.
Neboli tam reťaze.
Neboli tam hrozby.

Len pravidlá.

„Prvé pravidlo,“ povedal, keď ju pomaly viedol hlbšie do jaskyne. „Nebudeš utekať pred vecami, ktoré si sama prišla hľadať.“
„A ak budem chcieť odísť?“
Drak sa zastavil.
Pomaly otočil hlavu.
„Potom to povieš.“
Ticho.
To ju zaskočilo.
Čakala niečo iné.
Tvrdšiu odpoveď.
Krutejšiu.
Akoby zachytil jej myšlienku, pomaly sa priblížil.
„Disciplína nie je chaos, princezná.“
Jeho hlas bol nízky.
„Disciplína je voľba.“

Druhé pravidlo bolo ťažšie.

„Keď ti dám pokyn, nebudeš o ňom diskutovať v tej chvíli.“
„To znie nebezpečne.“
Jeden zlatý záblesk v jeho očiach.
„Pre niekoho, kto nevie rozlišovať dôveru od slepej poslušnosti.“
Pomaly sa k nej sklonil.
„Ty sa to naučíš.“

Tretie pravidlo ju zlomilo najrýchlejšie.

„Pozri sa na mňa.“
To znelo jednoducho.
Kým to neskúsila.
Udržať pohľad toho tvora bolo ako stáť proti búrke.
Každý inštinkt jej hovoril sklopiť zrak.
Uhnúť.
Schovať sa.
„Nie.“
Hlas bol pokojný.
„Znova.“
Skúsila to.
Tri sekundy.
Možno štyri.
Potom zlyhala.
„Znova.“
A znova.
A znova.
Kým jej z toho nezačalo horieť v hrudi.

„Prečo?“ šepla.

Drak sa priblížil tak blízko, že jej teplý dych pohol vlasmi.
„Pretože niekto, kto chce odovzdať kontrolu… musí najprv vedieť vedome ju držať.“
To nečakala.

Dni plynuli zvláštne.

Učil ju kľačať nie ako porazenú.
Ale ako niekoho, kto si svoj postoj vybral.

Učil ju ticho.

Trpezlivosť.

Dýchanie.

Čakanie.

Ako počúvať bez prerušovania.

Ako hovoriť pravdu na prvé slovo.

Ako neuhýbať pred vlastnou túžbou.

A najhoršie zo všetkého…

Ako čakať na pochvalu.

„Dobré.“

To jediné slovo v nej dokázalo vyvolať viac nepokoja než akýkoľvek rozkaz.
Začínala to nenávidieť.
Začínala to potrebovať.

Jedného večera ju našiel pri vstupe do jaskyne.

Pozerala na mesiac.
„Premýšľaš o úteku?“
„Nie.“
„Lož.“

Otočila sa.

„Premýšľam… prečo to robím.“
Drak sa pomaly usadil oproti nej.
Obrovský. Pokojný.
Nebezpečný.
„A?“
Dlho mlčala.
„Pretože pri vás… nemusím nič predstierať.“
Ticho.
Potom jeho hlas, tichší než zvyčajne.
„To je nebezpečne úprimné.“
„To ste ma učili.“
Pomaly sklonil hlavu.
„Áno.“
Priblížil sa.
Tentoraz pomalšie než kedykoľvek predtým.
„A čo ak raz budem chcieť viac než tvoju poslušnosť, princezná?“
Srdce jej prudko bilo.

„Potom…?“

Jeho oči žiarili v tme.

A niekde hlboko v sebe si uvedomila, že sa tej odpovede nebojí tak, ako by mala.

Možno práve naopak.