Princezná si všimla obojok skôr, než sa ho dotkol. Ležal na kamennom podstavci hlboko v jaskyni, kde sa svetlo ohňa lámalo na tmavom kove. Nebol hrubý. Nebol brutálny. Bol krásny. Temný kov s jemnými rytinami pripomínajúcimi dračie šupiny. Uprostred mal drobný kameň, v ktorom akoby tlelo vnútorné svetlo. „To je pre koho?“ Vedela odpoveď skôr, než sa spýtala. Drak ju dlho pozoroval. „Obojky…

Hovorilo sa, že draci princezné unášajú. Nikdy nikto sa však nepýtal, prečo sa niektoré vracajú k ich jaskyniam dobrovoľne. Jej zámok bol plný svetla, etikety a ľudí, ktorí jej celý život hovorili, ako má stáť, hovoriť, dýchať. Byť dokonalá. Byť poslušná. Byť krehká. A práve preto prišla k hore sama. Nie preto, že ju niekto uniesol. Ale preto, že počula chýr. O stvorení, pred ktorým sa…

Jsem vlk, co bloudí mlhou nocí, mé kroky vedou cestou drsnou, kde měsíc svítí na mé oči, kde ticho zpívá píseň temnou. A ty jsi má – tichá, křehká, vítr si hraje s tvými vlasy. Jsi květ, co roste v stínech lesa, jsi hladká kůže pod mými dlaněmi. Přišla jsi ke mně, sklonila hlavu, s důvěrou v očích, bez obav, víš, že vlk chrání svou vybranou dámu, že nenechá ji bloudit tmavým dnem. Chvěješ se…

V kamennej veži na okraji mesta, kde vietor neustále spieval medzi úzkymi oknami, sa čas akoby zastavil. Sviečky horeli pomaly a ich plamene sa nakláňali ako pod vplyvom neviditeľného dychu. Vzduch vo vnútri bol ťažký, presýtený voskom, kožou a očakávaním. Elara stála uprostred miestnosti, ruky pokojne spustené pozdĺž tela, no jej dych bol plytký. Nešlo o strach — skôr o vedomé napätie, ktoré sa…

Prvé ráno ju zobudilo teplo. Nie mäkkosť postele. Nie slnečné lúče za závesmi, na aké bola zvyknutá. Sálavé, živé teplo. Otvorila oči. Kameň. Tieň. Tlmené oranžové svetlo od niekde hlbšie z jaskyne. A on. Drak ležal neďaleko, obrovský, pokojný, s hlavou položenou. Oči mal zatvorené, ale mala ten zvláštny pocit, že aj tak presne vie, že sa prebudila. „Keď sa prebudíš v mojom brlohu,“ ozval sa bez…

Hmla sa držala nízko nad hladinou, akoby jazero samo dýchalo. Prišla tam tesne po súmraku. Sama. Napriek všetkým rozprávkam, ktoré poznala od detstva. Napriek tichému nepokoju, ktorý ju nútil otočiť sa a odísť. A predsa zostala. Voda bola neprirodzene pokojná. Ani jediný kruh. Ani jediný zvuk. „Vedel som, že prídeš.“ Hlas sa ozval tesne za ňou. Neotočila sa hneď. Už len z tónu vedela, že…

Keď vošla, miestnosť už bola pripravená. Sviečky horeli nízko a kamenné steny držali chlad, ktorý sa pomaly vkrádal pod kožu. Kráčala dopredu bosá, opatrne, ale nezastavila sa. Studená kamenná podlaha ju nútila cítiť každý krok, každý dotyk reality, z ktorej už nemohla cúvnuť. Triásla sa — jemne, ale neprestajne. „Poď bližšie,“ povedal som pokojne. Poslúchla bez slova. Krok za krokom, až kým…