Michal

Nie vsetky stretka trvaju len par hodin. Su stretka, co trvaju aj cely den, pripadne aj noc. A su take, co trvaju aj dlhsie... Toto bolo z tych "dlhsich". Napisala som mu prva, co robim naozaj vynimocne. Bola som na nieco zvedava z jeho profilu.. debata sa rozvinula a casom rozsirila aj o vymenu fotiek tvari a telefonaty. Pacila sa mi jeho komunikativnost, humor a hlavne to, ze nazyval veci pravymi menami. Na nic sa nehral a bol uprimny. Prislo stretnutie. Bol piatok. Vyzdvihla som ho autom na stanici. Cakalo nas asi 45 min jazdy. Bol trosku nervozny. Snazila som sa byt prirodzena i ked mi to asi tiez velmi neslo. Ale po par kilometroch nervozita opadla a bolo fajn. Prisli sme do ciela. Ukazala som mu, kde sa moze zlozit. Kedze bolo leto, tak i sprchu. Najedli sme sa. Kecali o vsetkom moznom, smiali sa. Zotmelo sa ani neviem ako. Bolo mi s nim fajn. Pomilovali sme sa a ostali spat v jednej posteli. Sice sme sa moc nevyspali ani jeden, no mne to stalo za to. Rano sme sa najedli a sli sa prejst. Po navrate sme hodili cosi teple do zaludku. A neprestavali sa rozpravat. Stale bolo o com. Doma mi to vtedy velmi neklapalo... a tak som zacala porovnavat. No a stalo sa to, co sa dalo predpokladat. V porovnavani vyhral ON. Zacal sa zberat na odchod. Presviedcala som ho, nech ostane. Ved vikend este nekoncil zdaleka. No tvrdil, ze musi cosi pomoct rodicom alebo nieco v tom zmysle. Zeby sa zlakol, zacala som hutat. V kazdom pripade bol o 15 rokov mladsi. Samozrejme, ze clovek sa snazi udrzat city na uzde a nikdy nejde do stretka s tym, ze sa zalaskuje. Odisiel a mne zacalo peklo. Chybal mi uz po prvej minute... snazila som hladat argumenty, aby som vytriezvela. Cosi som nasla, no vobec to nepomahalo. Ked som prisla domov, bolo to este horsie. Nemohla som mu zavolat, pisat tiez moc nie... bolo mi do placu. No musela som sa ovladat - ved co by som odpovedala, ak by sa ma ten moj spytal, preco placem? A tak som trpela. Tvralo to nekonecne dlho. Rozhodla som sa zavolat mu a spytat sa na to, ci chce mat deti. Bolo mi jasne, co odpovie. No potrebovala som to pocut od neho. A to ma vyliecilo. Sice to este nejaku tu chvilu trvalo, ale pomaly som sa z toho zacala dostavat. Az som sa z toho dostala uplne. Stale sme v kontakte, i ked len sporadickom. Medzicasom sa osamostatnil a ja mu drzim palce, aby nasiel lasku. Ake je poucenie z mojho pribehu? Ak si idete len vyhodit z kopytka, nikdy nemozete vediet, ako to dopadne a vzdy musite ratat s tou najhorsou variantou. Mozno su muzi menej "citovi" a nemoze sa im to stat. No nech uz to je akokolvek, vyvstava mi otazka: stoji to za to - riskovat taketo trapenie? Nie je lepsie snazit sa zachranit existujuci vztah? Samozrejme, ze to zalezi od mnohych okolnosti, no v kazdom pripade si drzim palce, aby som uz nic podobne nezazila. A vam vlastne tiez (teda pokial nedufate, ze tu najdete lasku)...