Spoveď bezmocnej milenky

Ležím tam, zviazaná, rozpnutá ako kvet, ktorému zlomili stonku. Každý pohyb pút mi len bolestivo pripomenie, že som v jeho moci. Oči mi zahaľuje tmavá šatka a svet sa scvrkol do dychu, ktorý cítim na svojom bruchu, a do horúcich bozkov, ktoré mi zanecháva pod prsami.

Nemôžem ho vidieť. Nemôžem sa ho dotknúť. Nemôžem spraviť nič, iba dýchať, triasť sa a dúfať, že jeho prsty opäť nájdu cestu tam, kde ma dokáže rozpáliť do nepríčetnosti.

Niekde vnútri horím. Rozpálená túžbou mať ho v sebe, precítiť jeho tvrdosť, prehnúť sa v krížoch a nechať ho, nech mi berie dych. Ale on mi to nedá. Nedá mi seba.

Berie si len mňa – moje chvenie, moje vzdychy, moje orgazmy, ktoré mi vyrve, kým sa pod ním kŕčim a lapám po dychu. Cítim, ako ma prechádza jazykom, pomaly, kruto krásne, a viem, že sa na mňa díva, aj keď ja ho nemôžem vidieť.

„Prosím…“ vychádza zo mňa ako zúfalý výkrik a v tej chvíli cítim, ako sa mu na perách mihne úsmev. Jeho prsty sa zastavia, akoby mi chceli povedať: „Ešte nie.“

Túžim ho pobozkať, ochutnať jeho soľ na koži, objať ho stehnami, zachytiť si ho v lone a pritisnúť sa tak silno, že by už nikdy nemohol odísť. Túžim vidieť jeho tvár, tú tvár, ktorá mi berie slobodu a pritom mi dáva niečo hlbšie – dôveru, z ktorej ma pália líca.

Nemôžem však nič.

Môžem len prijímať, veriť, že to všetko je láska aj moc, že za tou tvrdosťou je nežnosť, ktorú mi nedáva vždy, ale ktorá tam je.

A potom príde ten okamih. Cítim, ako mi uvoľní členky. Necítim to len na nohách, cítim to vo svojom vnútri – ten výbuch slobody, taký nečakaný, že sa mi roztrasú stehná.

Sťahujem si šatku z očí a prvý raz ho vidím. Je nádherný. V jeho očiach sa leskne tieň, čo ma držal spútanú, aj neha, ktorú mi dovolí ochutnať len chvíľu.

„Teraz ja…“ šepnem tak ticho, že to skoro ani nepočujem.

Sadám si naňho, pomaly, s roztrasenými kolenami, a prvýkrát sa ho dotýkam. Rukou mu hladím chlpatú hruď, vdychujem vôňu jeho kože – slanú, mužnú, a moje telo zareaguje skôr, ako si to stihnem uvedomiť.

„Chcem ťa…“ hovorím, a nie je to prosba, je to príkaz, slabý, ale môj.

Cítim, ako sa mi pod prstami napína, ako mu z hrdla vyjde tiché „Hm…“. Pobozkám ho na kľúčnu kosť, pomaly, vychutnávam si každú sekundu.

A potom si ho vezmem. Sklznem si naňho, hlboko, prudko. Zalapám po dychu a v hlave sa mi zatočí. Prehnem sa dozadu, rukami sa opriem o jeho hruď, bradavky sa mi dotknú jeho dlaní a on ich zovrie, stisne tak, že mi unikne hlasný vzdych.

„Áno… takto…“

Jazdím na ňom, najskôr pomaly, vlním bokmi, potom prudšie, drsnejšie, lebo chcem, aby cítil, ako veľmi ho potrebujem. Celé moje telo sa chveje, stehná mi horia a brucho sa mi sťahuje.

Až kým to nepríde – ten okamih, keď sa mi zlomí hlas a vytečiem naňho, keď sa moja mušlička okolo neho zovrie v kŕči a ja stratím všetko okrem tej chvíle.

Cítim, ako sa zachveje podo mnou, ako sa mu z očí stratí kontrola, ako sa do mňa prudko vpije a naplní ma.

„Bože…“

A potom padnem na neho, unavená, spotená, celá jeho.

On si ma jemne pritiahne, prejde dlaňou po mojom boku, po prsiach, po krivke pása. Sleduje každý môj vzdych, každý chvejivý nádych.

Jeho dotyky sú iné. Nie sú tvrdé, nie sú panovačné. Sú jemné, ako by sa ma dotýkal prvý raz.

V tej chvíli chápem, že jeho „ďakujem“ sa nedá povedať slovami. Hovorí ho tichým pohľadom, dlaňami, ktoré po mne kĺžu, perami, ktoré sa mi opatrne oprú o čelo.

Ako ospravedlnenie za všetko to dominantné, ktoré mi dával. A ja mu odpúšťam, lebo viem, že takto ma miluje.

Priviazanú… a predsa slobodnú.