Skoré leto, podvečer. Stíchnuté ulice, skoro celkom vyľudnené. Piatok. Buď balia na chalupy, na prázdniny, k moru, alebo už aj odišli. Alebo posedávajú na terasách v centre, konečne po protivnom sychravom počasí vyšlo slnko. Do ticha sa ozve trilkovanie. Drobný vtáčik, a hlas, že ozvučí celú štvrť. Ani ho nie je vidieť, je nenápadný, všedný, obyčajný. Zobďaleč mu kontruje iný hlas. Oproti oblohe…

Konečne sa mi podarilo prísť domov. Cestou som pozorovala páry, a sú veru párne páry a nepárne páry. To sú také, kde je každý za jedna, sám. A párenie si zariaďuje niekde inde. Niekoľko otázok pri čítaní staníc metra mi vždy zíde na rozum. Napríklad, prečo na Palmovke nerastú palmy, v Kačerove nebehajú kačice, na námestí Mieru necítim o nič väčší pokoj a do Háje ma pošlú na červenú linku…

-zahlásil Jaryn a vkĺzol k Šahrazáde pod perinu. Bez váhania sa jal šmátrať, či aj vnútri je tak vlhko, ako vonku. Ajhľa! Radostne sa uškrnul. Veď som si aj hovoril, že to nie je samé sebou, aby pod posteľou bola mláka. Preskúmaval zdroj vlhkého tepla dôkladne, nič nedbajúc, že sa Šahrazáda zvíja ako mamba v teráriu. Po hodinke sa napla ako tetiva, zachvela ako keď vystrelí šíp z kuše, slastne…

Spomienka na posledné milovanie sa mi vybavila. Nevedela som vtedy, že už nikdy... Prežívala by som to inak? Tešila by som sa viac? Vnímala by som intenzívnejšie? Vryli by sa mi slová a dotyky, bozky a nežnosti, všetko minútu po minúte? Kto môže vedieť, že nebude viac... Keby som vedela, že zajtra ohluchnem, čo by som ešte chcela počuť? Asi slová "ľúbim ťa, som s tebou, neboj sa, ničoho sa…

Keď tak každý uvažuje, čo mu v živote chýba, zmenila som tok myšlienok a teším sa z toho, čo všetko nepotrebujem. Najsrdečnejšie som sa zasmiala pri predstave, načo by mi bol mobil, počítač a nočná lampa v pustine. Hoci bežne si bez nich ani deň neviem predstaviť. Čoby deň, ani noc. Stále máme niečo na očiach, ušiach, ... prevažne klapky, však. Takže, na pustý ostrov si zaručene nepotrebujem…

tu už písala -kapka- . Ak si človek koleduje, tak to často schytá , trebárs ako ona, vo forme utešujúcich slov, že všetci tak dopadneme... Dnes bol nádherný deň. Chystala som sa po dlhých týždňoch na stretnutie s jedinou osobou mužského rodu, s ktorou si mám čo povedať. Naozaj nie hmatom, ale slovami. Starostlivo som si vybrala oblečenie, predsa je to osoba opačného pohlavia. Z šiat mi však…

Ak si neurobíš sám/sama, môže sa stať, že to spraví niekto druhý... Lenže budeme spokojní? Budeme vďační? Oceníme, že sme zas raz nemuseli sami??? Pri náročnejšej náture nájdeme, čo by sme spravili sami lepšie, šikovnejšie, mrštnejšie, zručnejšie, vhodnejšie časom aj priestorom... ...a tak sa stane, že si tú kávu zas musí človek zaliať sám... keď už to vie najlepšie na svete.. Ja som si včera…

Mám v tom jasno. S Tebou je mi skvele. Prečo? Nemusím vyzerať dobre, nemusím sa pred stretnutím načančiť, nemusím sa báť mať obyčajné prádlo, nemusím sa stresovať, že mi nedrží účes, netreba mi maľovať ksicht na hubu, nemusím sa ani tváriť, že som dobre naladená. Máš ma rád rovnako, aj keď ma bolí hlava, keď som unavená, ubolená, všedná, smutná, rozhasená, naštvaná aj depresívna, máš ma rád keď…

Ľudia sa míňajú z rôznych dôvodov. Iste nestretnem niekoho, kto čaká príležitosť v bare, kým sedím doma. Ak sa aj stretne pri venčení psov on a ona, padnú si do oka a flirtujú, nemusí známosť vyústiť do dôvernejšej polohy. Obzvlášť, ak sa stane, ako jednej mojej známej, že raz šla nafintená venčiť v očakávaní mierneho posunu vpred - a pán venčil nielen psíka, ale aj manželku a rôzne sa krútil…

Kedysi ľudia jedli aby nabrali silu, hľadeli navariť čím kalorickejšie jedlo, aby s ním v žalúdku čím dlhšie vydržali. Často aj celý deň. Dnes sa snaží každý jesť na kalórie prázdne potraviny, aby nedajbože nepribral, zobká sa celý deň čosi a kilá utešene pribúdajú. Navrch má taký človek pocit, že "nič neje". A tak je to aj s priateľstvami, vzťahmi. Len tak si uždibkávame, a stále máme pocit, že…