No to hej, vsúvanie kdečoho kdekam je dosť intímne. Medzi moje neerotické blogy sa zmestí aj jeden spomienkový, in memoriam. Nikto nezomrel. O to je to ťažšie. Ležali sme nahí a spotení, držal ma pevne v náručí a zaspal. Pozerala som na jeho spokojnú tvár. Ani som sa nepohla, aby sa jeho spánok neprerušil. Chcela som si zafixovať jeho pokoj, tvár, výraz. Žiaľ, podarilo sa. Už dávno mal byť…
Mačka údajne privykne na svoje prostredie, označkuje si ho, vymedzí. Potom si podmaní človeka , ktorý tam žije. Celý život verne zostáva na svojom území. Ak človek odíde, mačka je znechutená, že jej komplikujú život. Ani ju nenapadne hľadať, kam sa podel jej pôvodný človek. Zostáva na mieste . Vznešene vezme nového človeka na milosť, dovolí mu, aby ju zaopatril, krmil, čistil po nej, bral ju…
Zobudilo ma čľapotanie. Nie od rozkoše, ako keď dieťa šantí čľupky čľapky v bazéne. Také, ako keď sa horská riava mení na vodopád a získava smrtiacu silu. A to nič strašného, len ide jar. Včerajšia metelica sa mení na zajtrajšiu povodeň. A čo dnes? Dnes môžem spomínať na jarné upratovanie, kedysi s očakávaním, že do voňavej, po zime zbavenej všetkých pavučín a prachu príde slniečko, úsmev,…
Skončil mi krutý týždeň. Pracovné vyťaženie dosiahlo špičku tak neerotickú, že ani raz denne som si nestihla všimnúť, že som dievčatko. A do toho ešte nejaký blbý Valentín, keď jediné srdiečko som dostala od ženskej, no fuj, - ale jedlé je , a čokoládu ja rada. A chlapi ? Katastrofa. Ani klamať nevedia tak, aby som aspon na sekundu uverila. ... ani flirtovať ma už nebaví. Na zavŕšenie…
Hladké, kĺžúce slová. Človek vie, že namotávka, ale neubráni sa, veď sa to tak dobre číta. Kúpila som si valentínsku deku, má v popise na návode, že je prítulná. To je asi jediná bezpečná prítulnosť, bez skrytých, ostrých, bodavých zákerností. Ona je prítulná až príliž. Krásna červená farba z nej prilipla k všetkému, čoho sa dotka. Až takú prítulnosť som veru nečakala, aby všetko bolo…
Spokojne vyspinkaná som dala pusu plyšákovi. Jasne, občas ho operiem, nech je čistý a voňavý, veď sem-tam poslúži ako podložka pod ucho, miesto ramena. Má nevyčísliteľné výhody. Nebudí ma v noci. Ráno zostane na vankúši a večer jeho pohľad nie je vyčítavý, nehovoria jeho hnedé oči "kde zas trčíš, nevenuješ sa mi, sám som tu a čakám..." , a ja ho pohladím, poďakujem, že na mňa celý deň čakal ,…
Kalhotky mi znie drsnejšie. Nohavica predsa je od slova noha, a veru či chceme, či nie, tam, kde končia nohy, je zadok. No a ten zadok zatepľujeme ešte jednou vrstvou. Niekto si dá len šnúrku s kúskom látky cez otvory. Vraj tangá. Za ten svet neviem prísť na to, ako vzniklo to pomenovanie. Pri tanci tanga sa zhrnuli gaťky medzi polovičky? Alebo polovičky rozdelené šnúrkou vyzerajú ako mesiačiky…
Je snehová pokrývka, v tejto časti Mesta. Bielo. Prekrásne, chladno a čisto. Biela... symbol čistoty. Obklopuje všetko, objíma stromy, domy, ľudí. Kráčala som z bielej električky bielym snehom do bielej izby s bielou posteľou a bielym saténovým pyžamom... Biela pena do kúpeľa včera bola zrejme priveľmi zmysly osviežujúca, lebo miesto prepadnutia sa do bieleho nevedomia som pozerala na bielu…
Po celodenných povinnostiach, po váhaní, som sa šla rozpomínať na Vinohrady. Sú tam kúzelné miesta. Jedno, kde majú skvelý čaj. Dnes nemali. Ani mi nebolo smutno, že v tej štvrti nie sú billboardy navrhujúce adopciu dákeho vtáka... že vraj sa môžem chváliť jeho perím... No to tak, ani perom, jediným pierkom by som sa nechválila, ked nie je vlastný, len dáky adoptovaný, fták jeden. - A že dávno už…
Užívam si voľné ráno. Žiadne skoky z postele, žiadne hltanie vrelej kávy, nijaký beh do práce. Sviatok. Pražské ráno s poletujúcimii vločkami snehu za oknom. Boli ťažké dni a znova budú, ale dnešné ráno je liečivé. Ticho, teplo, tekutiny, a transport do vane plnej vody s voňavými prísadami. Pred očami mám billboard s obrazom a nápisom:. Som lama. Žiadna lama nechce byť sama. Adoptuj si ma. …
