Dnes sa to tu už vybúrilo, aj vyzúrilo. Tak aj ja vylejem,čo ma trápi na túto obrovskú bútľavú vŕbu. Nedá mi pokoj myšlienka "voda tvá všude tě hledá" - Voda, to je pre Rusalku pôvod, domov, zázemie. Opustila ho kvôli láske, a vieme, ako to dopadlo. Tiež niekedy máte pocit, že vás to ťahá inde, nejaká drsná, obrovská sila sa snaží vás premiestniť, napĺňa vás nepokoj, neviete byť spokojní…
Obzvlášť je vhodné, aby človek prečítal po sebe, čo sem dáva, ale nie o tom chcem. Chcela som o trinástej komnate. To je tá, kam zavriete všetko čo nemôžete povedať ani najlepšej kamarátke, ani mamke, ani partnerovi, ani potomkom, proste, nikomu, ani tej bútľavej vŕbe, aby z nej niekto náhodou nevystrúhal hudobný nástroj a bolo by po tajomstve... Ja vlastne ani nemám trinástu komnatu. Aj tak si…
Počúvala som v posteli skvostné árie. Pravda, skvostné pre toho, kto má rád kontratenor. Páčia sa mi rôzne ľudské hlasy. Občas sa ťažko rozoznáva, či mužský, či ženský, ak nevidím pôvodcu. Pri telefonovaní sa cez hlas dostáva mnoho informácií, a možno dôveryhodnejších, než keď človek má šancu klamať telom. Niekomu počujem z tónov škrípať faloš, niekomu strach, stres, úzkosť, ľahostajnosť,…
Nepotrebujem kalendár. Vidím jej na očiach, čo je vo veci. Zrazu nie je odmeraná, pyšná, odťažitá. Zrazu sa pribehne pomazliť, oči má nežné, zasnené, celá je vláčna. Snaží sa pretlačiť sa mi do priazne drobnými pritúleniami, len tak mimochodom sa otiera, nežná a - s bruchom ako kombajn. Budeme mať zas plný dvor umravčaných, všadeprítomných, hyperaktívnych chlpatých štvornožcov. Kto chce…
aspoň si zabehám! Je čas začať pomaly naberať stratenú zimnú kondíciu, aby nás prvé jarné kilometre neposlali späť na lenošku, gauč, válendu, pohovku, či ako sa všetok ten pololežací nábytok volá. Zdá sa, že je už vhodný čas na rozbiehanie sa, zabiehanie - to tiež. Čas veľkých plánov o budúcnosti. Aj nevydarené stretnutia, aktivity sa dajú považovať za prínos. Netreba brať tragicky, ak sa…
Predavačka mi hovorí: Unavená som z toho. Bola tu rodinka. Mama, ktorá vyberala sebe a dcére nejaké oblečenie. A manžel a otec. Zakaždým, keď si pani chcela ísť vyskúšať niečo, povedal: "To sa mi nepáči, nechaj to tam, ja to platím". Alebo "To si neber, v tom vyzeráš tlstá. Ja to platím." Pri dcérke, asi 10 ročnej, postupoval tak isto. On to platí, tak môže vyberať on, ona sa len môže snažiť…
Vytráca sa mi pocit blízkosti. Kto je mi vlastne blízko? Ten, o kom viem, akú kávu pije, o koľkej vstáva, kedy chodí spať, a s kým? Človek, o ktorom viem, čo číta, ako zmýšľa, čo zje rád? Je mi blízky niekto, s kým som mala sex? Alebo deti? Alebo čo vlastne treba, aby mi niekto bol blízky? Ani niekto, kto mi napíše raz za mesiac nemôže byť blízky. Už vôbec nie ten, kto sa ozve po rokoch, keď…
Neviem, či je to dobre, alebo zle. Ale prírodu nezastavíš, tak sa s obrovskou silou snaží prevalcovať to čo je. Nevidieť veľmi tú jar? Vidieť, aj počuť výrazne, už začínajú čvirikať vtáčiky, nie je to ticho, ako v zime. A ftáci, tí sa ozývajú tiež. Je jedno, že desiatku rokov po tom, ako vyleteli z hniezda. Si tak spomenú, kde im bolo dobre. Nie v lete, nie na jeseň, nie v zime, na jar…
V detstve sú iné ako v dospelosti...ale iba kým dospelí nevidia. Na škole v prírode sme si s kamarátkou strkali do ešte neochmýrených buchtičiek konáriky, vzrušovalo nás to, a starostlivo sme sa vyhýbali vychovávateľke, vediac, že by sa jej to nepáčilo. Mali sme 8. Trocha neskôr. Na dvore, pod stromami, na zelenej kockovanej deke sme si písali otázky a odpovede. Bola to zaujímavá hra. Systém…
Bol to divný deň. Všetko bolo akoby v repríze. Pritom som nikdy nevidela kraj, ktorý sa odvíjal za oknom. Pochmúrny, zahmlený, premrznutý šedobiely svet. Mala som pocit, akoby som presne tieto domy, stromy, kopec, vežu už videla ...lenže to by som sedela v nesprávnom autobuse. Na chvíľu som skutočne bola na pochybách, či sedím v tom správnom spoji. Vystúpila som, už potme, po dlhých…
