V piatok sa stalo niečo zvláštneho. Z ničoho nič som začala kýchať a sopliť. Nič by sa nestalo, keby som nebola v práci. Kebyže nemám poruke rúšku, nakazím kopu ľudí... A vôbec nechápem, prečo sa tu v okolí traduje dobrá metóda liečenia "vypotiť na cudzom tele". Obetovali by ste sa zahrievať niekoho, kto kýcha, kašle, smrdí, chvíľami sa drgľuje zimou a chvíľami tečie všetkými pórmi? Tfuj.…
To býva veľmi nepopulárna téma, jedna strana tvrdí /muži/, že nepotrebuje podplácať, a druhá, že maličkosť nie je úplatok, ale prejav pozornosti. Sú dary, ktoré sú za trest, sú darčeky, ktoré by človek najradšej hneď hodil darcovi o hlavu... Vzťah nemá hodnotu darov v ňom vymenených. Viete si predstaviť, ako by sa vyjadrila cena vzťahu, ktorý partner "utužuje" klobáskami, čokoládkami, kávičkami…
Dievčence chytá jar za srdce,aj iné orgány, tak som skúsila, či aj ja začnem slintať pri pohľade na množstvo KTD, ocáskov,penisov, pipíkov, či ma osloví nejaká tá mužská pýcha... No a že ich je tu nepreberné množstvo. Od zvädnutých trpaslíkov po exempláre, ktorých by sa zľakla aj statná amazonka. Od tvaru zastrúhanej ceruzky po hríby. Máme my ženy šťastie,že na prvý pohľad sa nevidí, či to tam…
Vidím, že nešťastie druhého vždy poteší. Tak pridám tiež jeden príbeh. Stretla som ju, po pol roku. Strhanú, schudnutú, zostarnutú. Má 33 a keď som ju videla naposledy, kvitla, žiarila, tešila sa. - Si chorá? - Nie, nie som. - povedala unaveným hlasom a s očami červenými od plaču. - Čo sa stalo? Tak som si vypočula, aká bola šťastná. Stretla muža, už skúseného, rozvedeného, s dvomi deťmi…
Kde bolo, tam bolo, boli manželia, ktorí spolu pekne žili, ale ako to býva, všetko raz končí. Nemuseli sa hádať, nepotrebovali si nič dokazovať. Obaja zarábali slušne a aj sa dokázali zmestiť v spoločnom dome, aj vzorne starať o dieťa, tak aby nepodliehalo nijakému stresu. Idylka trvala kým - áno, presne len potiaľ, kým si jeden z nich nenašiel niekoho na vyplakanie sa. Zo vzájemného…
Študovala som v hlavnom meste susednej republiky. A ako áno, ako nie, ako to v rozprávkach býva, bola som pozvaná na stretnutie do miesta zvaného Na kovárně. Takých je veľa, však, ak mate nájsť tú správnu. Tam som stretla predovšetkým svoju najmilšiu blogerku. A asi dva tucty neznámych ľudí. Medzi inými jeden modrooký, sympatický muž. Milý a usmiaty. Gentleman. Každej žene daroval ružu. Potom…
Usmievam sa na to s nadšením a hovorím: si nádherná. Pripomínam si, ako si v sebe roznecoval chuť a vyrážal si zvuky: si nádherná, och, ten tvoj zadok! a po niekoľkýkrát si si vzal, čo si chcel. Usmievam sa pri spomienke. Modrej a jasnej ako obloha nad hlavou. Prečo muži nehovoria : och, tá tvoja sviečková, ach, tá tvoja duchaplnosť, och, tie tvoje ... sem tam teda čerešničky, bradavky síce…
Jasne, je ich tu ako šafránu. Ovšem takú skvelú nedostal snáď nikto. Kamarátka /slobodná, bezdetná/ dobehla v piatok na kus reči, veď čo si začne miesto prvomájovej manifestácie. A vyvalila na mňa to svoje "no predstav si to!". Ibaže, to sa nedalo predstaviť. Gynekológ jej seriozne doporučil sex dvakrát za týždeň. Nemala drzosť spýtať sa, čo bude robiť zvyšných päť večerov v týždni. Samozrejme…
So vzlykmi hovorí: - on mi jasne vymedzil hranice, dá mi dve hodiny za týždeň. Ja ho tak potrebujem, tak veľmi chcem objatie, milovanie. Rok sa stretávame. On ale mal len povrchné vzťahy, s krásnymi mladými, nikdy neprežíval takú hĺbku, to sa teraz predsa môže zmeniť... Smrká, fňuká a ja surovo hovorím: To si mu snáď nepovedala? - Povedala, chcem, aby vedel, že ho potrebujem. Milá moja,…
Pozdravil ju pri novinovom stánku. Celkom obyčajný chlap, čosi po štyridsiatke. Spomenula si až po dlhej chvíli, kde sa stretli naposledy. V jeho posteli. Teda, najprv nie, celkom po poriadku to prebiehalo. Usporiadane. Bez vášne a spontánnosti. Prechádzky, káva v reštaurácii, rozhovory. Nič iné než potreba dotyku nemohla spojiť tak rozdielnych ľudí. On tomu hovoril "zdravotný sex", …
