Kto nemá vlastný spokojný život, potrebuje sa ňúrať v životoch iných, odsudzovanie, ohováranie, posudzovanie, presadzovaním si vlastného názoru ... zdvíhaním si takto vlastnej hodnoty, vlastného sebavedomia. Ako ľahko je upratovať v životoch iných, keď nemusím vziať vlastnú metlu a zamíesť vlastný prah. U druhého to asi nebolí, spoločnosť to už tak nejak berie ako normu. Ohovárať Miša, Jura,…
.. máme toho hodně, " zaševelila Verča a už aj ťahala mapu z kabelky. " Táák a dnes by jsme si mohli projít tohle a tohle... ju a ještě tohle." V duchu sa mi otočili panenky: " ešte nemáme ani vybalené veci" Vytiahla som rúž. Urobila čiarku hore a dole, preletela hrebeňom, či ako sa u nás hovorí, pohlavným behákom po hlave a ani nevediac ako sme stáli na trajekte a ja som fotila nočné obrázky. …
zaspávala s úsmevom na tvári ... keď mi prišla smska s Tvojím dôverne známym a spať :D dobrú :) ... vyložiac nohu na paplón a objímajúc rukami rožtek som šťastná zaspala ... Ale predtým, predtým som myslela na naše rozhovory ... posledných dní, posledných mesiacov, posledných rokov ... na to, čo sa stalo aj nestalo aj na tú silu, čo nás stále spája ... na všetko bezhranične krásne, a tak ma…
zapaľujem pomyselné sviečky na torte nášho žitia... už svietia plamienky a blikotajú ... čo plamienok to spomienka ... brázdy vyryté do našich duší ... vyryté navždy .. čo čas dal, aj to čo vzal .... očakávania aj túžby .. splnené aj nesplnené ... radosť, bolesť aj prekvapenia ... beriem do rúk nôž a jemne ju krájam ... prikladám k ústam plným túžby ..sladko sa rozpíja na jazyku a vždy…
nemám rada ľudí, čo všetko ohnundrú.. nič im nie je dosť dobré.. ako vraví moja staručká mama: "niektorým nevyhovieš, ani keby si im šípom riť vytrel." tak sme tu na svete krátko a furt hľadáme na iných chyby... prečo sa ale zameriavať na to, čo sa nám nepáči?? čo sa nám nepáči, ešte nemusí byť chyba.. pre samotnú osobu, to môže byť pozitívum, cesta akou kráča.. môže to vnášať nové svetlo do…
A budeme začínať znova a znova ... Až kým nám nedôjdu všetky slová ... Aj v objatiach splývajúc dve duše krásne ... Objavujúc v spolu nové a nové vášne ... Rok za rokom ohlodá zub času aj všetku krásu našu ... Pre mňa však zostaneš navždy krásny ... A tento prvomájový čas, nech utuží radosť a lásku v nás... Tres
hudba povznáša ... rozplače ... prinesie dobrú náladu ... priláka ľudí do pohybu vlniacich sa tiel ... je nekonečnou bránou slov bez obmedzení .. bez hraníc .. a aj bez slov výrečne vraví celosvetovým jazykom, stačí len nastražiť uši ... a preniesť sa do jej sveta ... a počúvať, čo vraví .. mne .. tebe .. im ... jedna a tá istá .. rozumejú jej všetci .. aké šťastie, že ani stavba babylonskej …
po zobudení som zistila, že je so mnou ... ani neviem, kde sa vzal ... ani neviem, prečo ... jednoducho tam bol ... vôbec na seba neupozornil - ani trošku ... a teraz ... teraz mam neustálu chuť sa ho dotýkať ... samozrejme, ako inak ... jazykom .. vždy si poviem: "už by si mala prestať!" ... Ale poznáte to ... dráždi mi zmysly ... neustále ... každú minútu ... každulinkú sekundičku ... a jazyk…
hore kopcom od autobusovej zastávky. Je už pomaly večer. V týchto dňoch som unavenejšia ako obvykle. Náročné dni v práci a po poobediach - spoločníčka. Vlečiem sa z nohy na nohu a uvedomujem si pominuteľnosť krásy, sily ... elánu. Ako z nás život pomaly postupne každým dňom v diaľke nenávratna. Beží míľovými krokmi k bezútešnej starobe, k odkázanosti na druhých... k bezmocnosti doniesť si nákup…
raz zomriem, chcem byť vetrom, pohladím tvoju tvár v letnom sparne ... Silno zafúkam rozčechrám ti vlasy a zahviždím do ucha našu pieseň ... Budem tvoj anjel, čo bude strážiť tvoje kroky a sušiť tvoje slzy, rozfúkam sukničky dievčat, čo budú kráčať oproti tebe, nech sa potešia tvoje oči ... keď raz zomriem .. budem pri tebe stáť. Tres
